Sedela na starom ošúchanom kresle. Držala v ruke cigaretu. Dym stúpal, pomaly sa zažieral do závesov, dofarboval sivastý strop, vzduch, okolie. Pritiahla si kolená k brade, ten veľký roztiahnutý sveter potiahla až k prstom na nohách. Sedla tam len tak schúlená a pokojne pozorovala, ako splašene behám po izbe. Snáď ma tentokrát aj počúvala, možno pochopila konečne vážnosť situácie. Strácala som ju...

Našpúlila ústa aby sa napila kávy. Zrazu vystrúhala neskutočnú girmasu a vyplazila jazyk. To bola celá ona, nemohla chvílku počkať, až nápoj v šálke vychladne, radšej sa popáli, tak ako v každej situácii.

Nervózne sa zošuchla na zem. Prisadla som si k nej. Opierali sme sa jedna o druhú. Znova som cítila to nesmierne pokušenie. Túžila som po jej dotykoch, svojou prítomnosťou dokázala vo mne roztancovať vášeň. To malé dievča so zlatistými vlasami, ktoré sa vysmievalo mojim citom, ktoré sa hralo s mojim srdcom, v ktorom prekvitala túžba po úteku, tá malá nespútaná divoška, tak tá tu teraz pokorne sedela a čakala. Viem, čakala na tú chvíľu, keď ju uchopím do náručia. Veľmi som chcela. Tentokrát, napriek všetkým chveniam ktoré vo mne vyvolávala a nedočkavosti po jej dotyku som neodkázala spraviť nič, len mlčať. Zahľadela som sa niekam do diaľky, zablúdila som v myšlienkách na začiatok, keď som ju prvý krát videla sedieť v parku na zelenej tráve s bestarostnám úsmevom na perách. Ach aká bola len krásna.
Pootočila hlavu ku mne zadívala sa. Natiahla ruku a pohladila ma po tváry. Zavrela som oči vedela som čo bude nasledovať. Prečo som sa jej nedokázala ubrániť? Vlastne, aj keby som to vedela, nechala by som sa unášať jej chtíčom.
V tej chvíli, keď sa jemné pohladenia strhli do vášnivého milovania som túžila po konci sveta. Chcela som, aby sa zastavil čas. To posledné na čo si budem pamatať budú ladmé krivky jej tela, jej zrýchlený dych a mliečna pokožka v kontraste s mojou. Trúfalá, nesplniteľná prozba.

Po tom všetkom, keď som jej ležala v náručí a prikrýval nás len ten jej široký sveter som si myslela, že tentokrát to dokážeme, že to prekonáme. Mýlila som sa...
Onedlho pocítila kŕč v bruchu. Vedela som čo bude nasledovať. Potrebovali sme ďaľšiu dávku niečoho, čím oklameme svet, samých seba, niečoho čo by nás zbavilo tej nekompromisne prichádzajúcej bolesti.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sajuri007  23. 4. 2011 17:15
originálne napísané...veľmi sa mi to páči
Napíš svoj komentár