Bez rozlúčky, len jej úsmev sa hral s tvojimi myšlienkami. Jej pohľad hladil ešte stále tvoje spútane srdce. A jej dotyk doznieval triasom na tvojej pokožke.
Vzala ti všetko, čo si vskutočnosti vlastnil. Zobrala ti všetky city, nechala ti len prázdnotu, uzavretú v tvojej duši. Tvoje sklenené túžby, v sklenenom srdci, všetko bolo predurčené na rozbitie, milióny ostrých čriepkov budú poletovať vzduchom, až kým nenájdu jej telo a nezapichnú sa do jej duši ako odkaz od toho, čo tak veľmi zranila. Bude to prosba, volanie o pomoc, bolestný plač, žiadosť o návrat.
Ale ona stále uniká, pred vetrom, pred vánkom, ktorý by ju snaď dohonil, dolapil. Len jej tieň sa občas zjavý na križovatke dvoch ciest. Ty musíš uhádnuť, ktorým smerom sa vydala. Doteraz si však vždy zablúdil, a musel si sa vrátiť spať. Na začiatok tvojho konca, prežiť to odznova a ešte raz...
Tvoje telo podliehalo čoraz častejšie únave, ale túžba chytiť tvoje prekliatie tá bola neúnavná.
Keď si občas pootvoril svoje oči v noci, keď tvoj spánok rušili zlé sny, zdalo sa že, jej tieň sa mihol vo dverách. Bolo znovu cítiť jej vôňu, ktorú si tak dobre poznal, v týh najkrajšších, najopovážlivejších preludoch si počul jej hlas, cítil jej pohladenie.
Natiahol si ruku a lapal do prázdna, znovu a znovu, ale nemohol si chytiť niečo, čo tu v skutočnosti nikdy nebolo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár