Sneží. Tie iskrivé vločky nás zabielia na anjelsky krásne. Sneh v tomto období páli, ako rany do ktorých si sypeme soľ. Ale ľudia si zvyknú na všetko a s nami to nebolo iné. Na začiatku začiatkov to tentokrát nebolo o naivite, ani o zaľúbených bozkoch, dokonca si už len letmo spomeniem na tú pieseň. Vtedy, v záhrade ležali sme na deke. Len tak nenútene hľadeli jeden na druhého a vtedy ťa napadli tie slová. Myslela som si tenkrát, že sa mi vryjú do podvedomia ne celý život.
Milovala som sneh v lete, milovala som sneh na jar i na jeseň a nenávidela som ho v zime. Práve zima a tie jej povrchné sviatky mi občas ukázali pravé hodnoty. Ach , ako som sa ich snažila ignorovať. Uverila som tebe a tomu, že keď človek naozaj chce dokáže zastaviť rotáciu zeme. Že stačí tak málo a ľudia prestanú existovať.
Roky ubiehajú a tie ľadové kryštáliky mi pomaly miznú z očí. Nevidím ich ani na tvojich rukách, nebadať ich na tvojej pokožke. Stratila sa realita okamihu. Čoskoro som pochopila, že kontrola je len o autosugescii. Pod celou tou škárou pletív som objavila môj sneh. Už viem kde zmizol. Hlboko do srdca sa zaryl mne a tebe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár