Jedného dňa sa zas usmeješ. Posledná slza sa ti skotúľa dole po líci, padne na zem do prachu, zomrie pri mojich nohách. V ten okamih už nezostaneme stáť na tom jednom mieste. Nohy budú voľné tak ako si vždy chcela budeš môcť opäť lietať. Spálené krídla znovu naberú svoju vznešenú krásu, svoju anjelskú veľkoleposť. Perie však zostane sivasté, aby si (sme ) nezabudli na naše hriechy, bude nám pripomínať prečo.
Ale ešte nie. Teraz nie. Neprišiel ten čas, budeš musieť sa postaviť znovu a nastaviť tvár. Budem stáť pred tebou moja malá, nepriznaná, postavím sa každej rane, nezvratného osudu.
Zbytočnosť.
Ľudská ruka prejde cez... ako vánok ponad koruny stromov. Možno sa ti stanem Hamletom a možno len (ne)budem.
Vzdáš to v útrobách svojho ľudského ja. Zahodíš úsmev, zavrieš oči a rozprestrie sa ti vlastný kúzelný svet. Tam kde nikto nemôže, kde nepreniknú tie hlasy, ani môj ani jeho keď bude volať tvoje meno.
Ráno slzy a večer ...taktiež slzy.
Ale...
Jedného dňa sa zas usmeješ a ....(ne)budeš.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
onaj123  28. 10. 2011 10:18
Pekná fantázia!!! Dobrú maš fantáziu veď ty si to prežiť nemohla ešte!!!
Napíš svoj komentár