Zostala som sedieť nevedomá si sama dôležitosť tej chvíle. Ako by som aj mohla. Zmysli boli v stave keď už nemohli zachytiť žiadny signál. Odtiaľto nie je návrat, cesta nevedie, schody sa netočia. Snáď mi prídeš na proti . Pre vášeň však už nezostalo miesto. Ani pre tvoje chtivé dotyky.

Vravel si, že mi ukážeš ako sa slnko môže stať ešte krajším, ako jednoducho ísť von a nemusieť sa obzrieť. Chcel si mi ukázať ako horí sneh. Ako sa prestať báť zlých snov...

Občas nás musí život prevalcovať polámať, zabiť, aby sme sa mohli znovu narodiť.

Niekedy, ľudia robia veci, ktoré dávajú zmysel len im, v ktorých sa ozrkadluje ich duša, pre oči nevidiaca.
Kvôli láske som chcela všetko vedieť, cítiť, lietať. Všetko sa zdalo byť tak jednoduché.
Kvôli láske však neviem teraz nič.
Ukázal si mi tak veľa a na koniec si mi uštedril poslednú lekciu. To, že aj tak zostaneme sami. Sami sa utápajúc vo svojich komplexoch vo svojej krivde. Pochopila som aká trpká je pomsta od človeka, ktorého som tak ľúbila.


 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár