Sklenená bábika

Sedela pri okne. Nos mala prilepený na chladnom skle. Jej teplý dych roztápal mrazivé kvety, umenie zimných dní. Pohľad mala uprený do neurčita. Niekde tam za kopce, lesy a snáď ešte ďalej. Ten smútok v očiach, tá mala nepatrná slza čo sa jej skotúľala po lýci vyvolávala vo mne beznádej. V tom momente som ju chcel objať, spýtať sa čo sa deje, prečo je bez jediného slovka, akéhokoľvek pohybu. Prečo znova ignoruje moju existenciu. Napriek chtíču ju odtiaľ strhnúť som zostal len stáť a pozoroval jej žiaľ.

Stačilo tak málo, jediné gesto a zachránil by som ju, snáď. Chcel som pre ňu spraviť však viac ako ju vyleštiť do blýskava a položiť do páperia.
A mohol som?
Smel som aj niečo viac ako sa len pozerať?
Ako len roztopiť to jej zamrznuté srdce?

Večer keď slnko zapadlo, a jej sklenené oči premohla únava som si ju privinul k sebe, pohladil po zlatistých vláskoch a ona mi darovala bozk. Zaspávala mi v náručí. Nežná, túžiaca a zároveň chladná ako tie snehové vločky, ktoré tak s obdivom pozorovala. Nikto mi ju nemohol vytrhnúť z objatia, tak veľmi som sa snažil.

V skorú rannú hodinu ma však prebudil ohromný zvuk. Zavŕtal sa mi pod kožu, bodal do srdca. Stŕpol som. Nebola tu pri mne, necítil som jej blízkosť. Pomaly som otvoril oči...
...Na zemi ležala ona. Rozbitá na malé kúsočky, ligotajúca sa v lúčoch jarného slnka.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu