Slečna ja potrebujem tie vešiaky. Prepáčte vidíte, čo predsa robíme, oživujeme človeka...Ale mňa to nezaujíma...

Nie, nie všetci ľudia sú chladní, zlí, netolerantní. Bez kúsku empatie a ľudského ja. Ale medzi takých patrí určite jedna dáma, s ktorou som sa stretla v práci.
V gastonómii určite stretnete všelijakých ľudí, lepších či horších, bohatejších alebo chudobnejších, cudzincov z rôznych kútov sveta. Pracujem ako čašníčka v Rakúskych alpách v jednom z tých lepších hotelov.
Myslím, že to bola sobota. Sobota ako každá iná. Príchod a odchod nových hostí. Trocha stresu, chaosu ale nič také, čo by sa nedalo zvládnuť.
Posledné lúčenia, úsmevy a presedlanie myšlienok, na nové tváre.
Bol to typický americky párik dôchodcov. Ona Sue mohla mať kolo šesťdesiatpäť rokov a on mohol byť o tri, či štyri roky starší. Ten pán sa volal Henry. Manželia, ktorí si vychutnávali dovolenku tu na rakúskom vidieku, ďaleko preč od rušného mesta Boston.
Prázdniny sa chýlili ku koncu. Kufre boli zabalené a čakali na recepcii.
Henry otvoril pre svoju milovanú pani dvere.
Stará škola, keď páni vyzliekali dámam kabáty a vždy podržali dvere. Ženy rodinne založené vždy verne stáli pri svojich manželov.
Vďačný úsmev venoval Sue svojmu gentlemanovi.
Vzapetí sa jej tvár premenila na obraz hrôzy. Henry padol bez akéhokoľvek varovania na zem.
Pamätám sa ako Sue kričala o pomoc. Ľudia, ktorí postávali na vôkol sa s hrôzou prizerali, ako žena drží v náručí svojho životného partnera, svoju milovanú osobu, ktorá v tom momente zomierala.

Sanitka tu bola vážne snáď do dvoch minút. Doktor rozbalil prístroje. Pozrel sa na mňa.
-slečna uchopte tento prístroj a držte ho pevne.
Bola to samozrejmosť, prirodzenosť prirodzená, že som sa snažila pomôcť.
Slzy sa mi tlačili do očí. Prechádzali mnou neuveriteľne pocity. triasla som sa, bolo to prvý krát čo som videla umierať takto človeka. Neodvážila som sa ani pomyslieť čo sa práve deje s tou ženou. Aké to bude keď aj ja uvidím niekedy zomierať svojho blízkeho. Kvapka po kvapke a nakoniec celé prúdy sĺz. Prosila som v tom momente boha, aby niečo spravil a prebral to nečinne ležiace telo k životu.

Ľudia sa v takých momentoch zachovajú rôzne ale ...

Zrazu pocítim zo zadu poklepanie na pleci. Pootočím hlavu.
Za mnou stála žena, ruky mala založené na hrudi a čumela na mňa.
-Slečna ja som vám vravela, že potrebujem tie vešiaky.

Neveriacky, pobúrene som vypleštila na ňu oči.

-prepáčte vidíte, že sa tu práve snažíme oživiť človeka.
odpovedala som.

-Mňa to vážne nezaujíma, ja chcem teraz svoje vešiaky a ty mi ich donesieš...

A tu sa končí môj príbeh. Spravte si názor aký chcete na túto ženu. Dáma, ktorá sa mi vryla do pamäte svojim chladným tónom hlasu a s chovaním, ktoré sa nedá inak nazvať ako neľudské.

 Blog

23 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu