To sivé, čo tu zostalo sa zažieralo do stropov. Steny boli poliate čiernou farbou tvojho odchodu. Zanechala si tu len tieň v neživej podobe. Občas bolo cítiť tvoju vôňu. Nikdy si neodišla . Klam, paranoja, prelud. Ty si tu vlastne nikdy nebola. Ty nie, len tvoje telo. Tvoja duša, myseľ boli vzdialené . Len ty vieš kde blúdili . Niekde, niekedy s niektorými vecami sa človek zmieri. A mne to stačilo. Možno som nevyhral nad tvojimi myšlienkami, ale bol som to ja komu patril tvoj úsmev, tvoje belasé oči sa ráno prebúdzali vedľa mňa a ja som vtedy bol najšťastnejší človek. Možno ti to vyznie ako nostalgický blabol alebo patetický žvást... .
... Alebo je to len spoveď jedného šialenca, ktorý podlahol. Uveril. Nechal si dobrovoľne zaviazať oći dúhovou stuhou. Mohlo byť niečo ešte krásnejšie?
V noci, keď farebný zázrak strácal na svojej sile, sa prebúdzala vo mne tá beznádej. Zúfalstvo sa striedalo s hnevom. Dusil som v sebe oheň, ktorý sa dral na povrch. Chcel som kričať. Chcel som rozbíjať. Ničiť. Prosil som boha, zaprisahával som sa diablovi. Nie, nemohol som len tak pokojne ležať vedľa teba. Utekal som tam, do toho tmavého rohu a odtiaľ pozoroval ako spíš, ako ti nechýbam. Tie steny boli svedkom ako som spriadal plány. Keď pokoj znovu ovládol moje vnútro vracal som sa k tebe . Pritúlil sa k tvojemu nahému telu. Nos zaboril do tvojich vlasov . Pohladil tvoju nepokojnú tvár , s ktorou sa hral zlý sen.
Niektoré veci nie su človeku súdené, aby ich pochopil. Jednoducho sú. Tak ako ty. Bola si tu . Vravela si , že ma miluješ…ach ako rád by som tomu veril, bolo niečo viac, čo som si mohol priať ako tvoju lásku ? Lenže to čo si ku mne cítila bolo v tebe celé popletené. Tvoje emócie sa kruto s tebou zahrávali . Tak často si sa zmietala vo víre svojho ja. Prepadala si depresiám. Úzkosti.
Raz zas si sedela uprostred záhrady v tom bielom prútenom kresle. Cez tvár závoj, ktorý ukrýval tvoje slzy. Trpela si a ja som nevedel prečo. Bolo to snáď kvôli mne? Robil som niečo zle? Koľkokrát som ťa prosil, vyhrážal sa ti , kričal.
Kľačal som pri tvojich nohách. Držal ťa za ruky . Nechal hlavu padnúť do tvojho lona. Vtedy si vykúzlila ten svoj úsmev dala mi bozk na čelo. Zošuchla sa ku mne na zem, do môjho náručia. Tvoje telo sa chvelo , lenže tvoje ústa mlčali.
Čo to bol len za ukrutný kríž čo si mala vrezaný do duše. Azda si myslíš, že by som ťa nepochopil?
Objal som ťa tak silno. Veľmi som ti chcel dať pocit bezpečia. Tu pri mne sa ti nemôže nič stať, nedovolím to. Tvoje oči sa zahľadeli na moju tvár.
-"Netráp sa…sú veci, s ktorými musí ćlovek sám bojovať, ktoré sú tu preto, aby nám pripomenuli, že sme zlyhali…."
-"ak je to tak moja milá nezabúdaj, že človek je tvor omylný, ani zďaleka nie je dokonalý … je ako časť stavebnice…"
Položila si mi prst na pery. Umlčala si ma. Opať. Nikdy sa to nezmení. Bez slova som sa postavil a uprel zrak do diaľky. Len tak som si vychutnával zapadajúce slnko, modročervenkasté nebo. Oblaky sa začínali kopiť do jedného veľkého mračna, čo bola predzvesť búrky. Cítil som vietor, ktorý naberal na sile. Úžasné, miloval som búrky. Búrka bola totiž niečo, čo ma dokázalo vytrhnúť z pracovného stereotypu , prerušiť v písaní, dokázala mi zastaviť príliv akýchkoľvek myšlienok, či bolestivých alebo úsmevných. Na pár sekúnd som sa vždy zahladeľ na blýskajúcu sa oblohu. Bolo priam neskutočné, aké obrazce dokazaly vytvoriť tie žiarivé blesky.
Aj v tú noc, čo som sa len tak bezcieľne túlal ulicami pršalo. Bola to vtedy typická jesená chladná búrka. Taká, pri ktorej sa vám vietor zarezáva do tváre a oči vás pália od neutalého žmurkania. V ten podvečer mi to bolo akosi jedno. Jednoducho som išiel, nevedel som ani kam ani prečo, snáď som blúdil dookola od jednej ulice k druhej. Sem tam sa mihli postavy utekajúce pred dažďom. Zrazu sa ozval veľký rachot, ktorý ma donútil zdvihnúť sklopený zrak. Hneď sa mi naskytol pohľad na malú postavičku cupitajúcu asi pať metrov predo mnou. Bolo to dievča, premočené snáď až do kosti. Ledva lapala po dychu . Musela jej byť ukrutná zima. Tričko a kratučká suknička. Nedalo mi inak a zadíval som sa ne tie bledé nôžky, čo silno kontrastovali s jej čiernym odevom. Vzápetí jej vietor prudko podvihol sukňu. Okamžite si ju stiahla dole. Mrzuto sa obzrela mojim smerom. Vystrúhala grimasu typu nehraj to aj tak viem, že si sa pozeral. Rozhodil som rukami na znak, že ma to mrzí.
-Vieš, že by sa každý pozrel, prečo sa tváriš tak prekvapene? Kričal som.
Zastavila sa. A na moje prekvapenie som sa nedočkal žiadnej nežiaducej odpovede na moju nemiestnu otázku. Namiesto toho sa usmiala a ukázala na moje nohavice.
-Odpúśtam ti, lebo aj ja vidím. Mal by si sa poriadne zapnúť keď už nenosíš nič pod nohavicami. Povedala so smiechom..
Kto by povedal, že to premoknuté vtáča s očarujúcim úsmevom a ukazujúcim na moje nohavice raz bude tu vedľa mňa sedieť a .....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak super blog