Toho dňa, keď si ma opustil, som prestala žiť. Viem, musel si ísť. Nedokázal si zniesť moju lásku. Vravel si, že moja láska je chorá, nezdravá, bolo to snáď vždy tak? V tích okamihoch si predsa nemohol klamať, cítila som, že si šťastný...
A bol si?
Snáď aspoň na začiatku, kým som sa ti nestala na príťaž. Hneval si sa keď som ti vravela milujem ťa, hneval si sa, keď som hľadala tvoje objatie, tvoju náruč, tvoje nežné slová.
Chodieval si za mnou len v noci, keď ma tma zahalila do svojho šatu. Vtedy som mala klamlivý pocit, že ti na mne záleží. Znovu som cítila tvoje teplo, tvoju lásku, teba, to jediné čo mi dávalo zmysel všetkého.
No ráno si sa vytratil bez slova, bez jediného pohľadu spať. A takto to bolo deň čo deň, noc čo noc, až jedného večera si sa neobjavil vo dverách, nepoložil si svoje unavené telo vedľa mňa...
čakala som druhý deň, tretí, štvrtý....
Kde sú tvoje dotyky, kde zostal ten nákazlivý smiech. Kde sú tvoje slová o večnosti. Kde sa podela tvoja tvár.
Už nečakám na teba, pretože niekto iný čaká dnes v noci na mňa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bronisslavka
12. 3.marca 2011 19:56
pekne a emotívne napísané
Napíš svoj komentár