Alroune: Stala som sa len čiernobielou fotkou, tou, pri ktorej sa vám nezastaví zrak, alebo jednoducho si nespomeniete kto to bol. Nádej.

Myslela som si, že každy si zaslúži byť šťastný, nebyť sám. Mať niekoho kto vás obíjme, pohľadí a snáď dokáže na vašej tvári vykúzliť úsmev. Verila som tomu dlho. Sú veci, s ktorými sa nikdy nedokážem zmieriť. Snáď prechodné obdobie? Snáď. Raz to zistím. Jeden z tích večerov, keď ma znovu spaľuje teplota. Nie, nemám chrípku je to ten vnútorný oheň, je to vyčerpanosť. Kedysi som zistila, čo to znamená vnútorne vyhasnúť. Hranice šialenstva. Blázon, ktorý stoji na moste a chce skočiť. V nádeji, v hlúpej nádeji však začne horieť ohník, niečo čo sa podobá na záblesk, možnosť.
Rozmýšľam koľko sĺz som venovala len tak sama sebe, koľko žiletiek som si zabodla do srdca, koľko nocí som obímala plyšového macka to jediné čo mi zostalo z ľudskej lásky, koľko dní som prežívala len so zotrvačnosti....stále v nádeji v tej smiešnej sa do tváre vysmievajúcej nádeji. A teraz ….? Čo som si myslela? Ako veľmi dokáže moja čiernobiela fotka ešte čakať na tvoje pohladenie verila som ze to bude teraz, čoskoro...

Stala som sa len čiernobielou fotkou, tou, pri ktorej sa vám nezastaví zrak, alebo jednoducho si nespomeniete kto to bol.

Sú veci, na ktoré sa nepripravíte. Prekvapia vás znovu a znovu. Zabodnú sa do vnútra ako nôž v rukách bezcitného šialenca. Aké smiešne, aké domýšľavé môžu byť frázy v hlave. Ako jeden okamih môže zničiť celú existenciu. Všetko to, v čom som verila. Stojím. Nohy z kameňa. Telo obalil prach. Stala som sa súčasťou prešľapanej, pošľapanej cesty. Beznádej strieda hnev a hnev je len časť beznádeje volajúcej z môjho srdca.

Čo je za tím všetkým? Čo príde, keď bolesť sa vám stane ľahostajnou. Keď akékoľvek slovo stratí zmysel. Keď prestanete vnímať ľudské teplo a okolo vás sa začnú namiesto dobrých a zlých ľudí mihať len čudasté tiene. Bez farieb, bez vône, bez emócii.

Bolesť mi zanechala jazvu cez všetky zmysli. Vyplienila moje vnútro, zničila to posledné čo ma robilo jedinečnou. Stala som sa len ošarpanou čiernobielou fotkou. Tou typickou, pri ktorej sa vám nezastaví zrak keď listujete v albume. A ak predsa, zrazu si nemôžete spomenúť kto to bol. Bezmyšlienkovite jednoducho prevrátite stránku. A tak je to správne.

Momentálne som na pokraji vyhasnutia. To, že som sa vnútorne zapálila večným plameňom znamenalo blížiaci sa koniec. Už nemá čo horieť. Vyhorela ľahostajnosť, zhorela nirvána. V klamstve, v opojení šialenstva zapaľujem zbytok môjho ja, aby som uživila ten oheň. Nechytám sa stebla trávy, lapám už len rukami do vzduchoprázdna.
Myslela som si, že viem čo to znamená vnútorne vyhorieť. Dúfala som, že vlastne niečo také, ani nie je možné. Mýlila som sa. Nie je to stav, keď slzy vám nevravia nič, keď sa pozeráte na utrpenie a neprejde vám ani záblesk pocitu cez dušu. Keď tí, čo sú vám blízky trpia a vy len mávnete rukou. Nie to neznamená vnútorne vyhorieť.
Vnútorne vyhorieť je keď, vám prestane záležať na vašom živote. Keď ráno vstanete a nemyslíte. Keď je vám jedno, čo sa s vami stane. Keď vzdáte boj a necháte sa len tak vznášať vánkom vo vetre. Žiadne emócie, keď sa pozriete do zrkadla a je vám jedno, kto ste a čo ste jednoducho prežívate lebo to ostatný od vás požadujú. Vnútorne vyhorieť je stratiť sám seba, stratiť zmysel existencie. Žiť len na základe pudu sebazáchovy.
Lenže ako dlho to takto človek vydrží? Ako dlho dokážu vaše oči vidieť len dym, nespoznávať ľudí, ktorých ste kedysi milovali. Kedy príde ten zlom. Ako dlho dokáže niekto len tak existovať bez zmyslu, bez poslania. A prečo to musí tak ďaleko prísť, aby človek videl jediný zmysel v smrti?
Bojím sa len jedného...že odpovede poznám ...

Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

Stala som sa len čiernobielou fotkou, tou, pri ktorej sa vám nezastaví zrak, alebo jednoducho si nespomeniete kto to bol. Nádej.

4 komenty k blogu

Horúce!