Tak ako to čo je hlboko zviazané v duši nedokáže láska pretrhnúť.
Je pardox, že čím viac jej ublížil tím viac, si ju pripútal k sebe. Zlepené oči, zavreté ústa, nevyslovené prosby, pochované vo vnútri srdca. Zbabelosť a nič iné ako len útek. To ju život naučil. Utekať. a to jej zostalo. Boh vie, že posledný útek bude už navždy. Ale teraz ešte nie. Kým žije tá smiešna nádej...
Je to skoro rok čo ho nevidela. A teraz stojí pri dverách. Len tak akoby rok vôbec nemal svoju časovú hodnotu. Akoby to bolo včera, čo odišla a on ju nechal ísť.
Prečo to všetko? Nemohla ho pustiť do vnútra. Už nie. Túžba tá bola však silná. Ako jej len chýbal, znovu počuť, cítiť vnímať. Nikdy ju nevidel tak krásnu ako v tej chvíli. Rozohnenú, zvierajúcu vo víre vášne ,ktorý potláčala v sebe. Ale prečo? Prečo sa tak tomu bránila, znovu nechcela počuť tú melódiu.
Priblížil svoje pery k jej. Nežný bozk ju pohladil. A všetko bolo spať. S čím bojovala celý ten čas, čo chcela pochovať. Milovala ho. Opať rozkvitol ten cit v nej. Slza sa skotúľala po tváre dolu. Opierajúca sa o stenu skĺzla na zem. Zostala sedieť. Chcela, aby odišiel. Chcela, aby zostal. Ako len mohol len tak si tu sem prísť a znovu oživiť tie city tú bolesť, tú zakázanú lásku.
Vedel, že spravil chyby. Nikdy ju nemal nechať ísť. Nemohol ju však držať pri sebe násilím. Nie nebol dokonalý .Ale vždy ju miloval. Od prvého okamžiku čo ju uvidel tam stáť uprostred noci. Dokázal by pre ňu spraviť všetko. Tak prečo? Prečo tu sedí na zemi plačúca. Čo sa dialo celý ten rok čo sa nevideli. Kto jej tak ublížil? Bol to snáď on? Chcel sa tak zmeniť kvôli nej chcel ju získať naspať. Chcel vedieť ten dôvod prečo nemohli vtedy zostať spolu.
Venoval posledný bozk na rozlúčku. Nedokázal sa viac dívať ako jeho prítomnosť rozhecovala celým jej bytím. Tento krát to bude on, čo odíde a ona nedokáže povedať stoj neodchádzaj. Musím ti niečo povedať. Poď vojdi ďalej tam na konci tej izby je malá decká postieľka. Keď som odchádzala ešte som netušila, že pod srdcom nosím tvoje dieťa. Chcela som ti to snáď tisíc krát napísať povedať zavolať. Nedokázala som...tak veľmi som sa hnevala sama na seba hanbila som sa a potom všetkom, čo sa stalo som si už nemohla dovoliť sa obracať spať za tebov mal si už predsa svoj vlastný život.
Lenže čo srdce kričí často ústa nevyslovia....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
darla
9. 8.augusta 2011 22:14
tá posledná veta ma dnes dostala
Napíš svoj komentár