Tvrdil si, že láska je len hlúpa, ľudská slabosť. A mal si pravdu.

Jedného dňa odídem. Niekde tam, kde sa už nebudem musieť báť. Niekde tam... ďaleko od teba.
Pýtaš sa prečo?
Viem, že to nepochopíš.
Nemôžeš chápať, že tvoje nežné dotyky sú pre mňa ako ťažké okovy, ktorými mi spútavaš srdce.
Tvoj úsmev, pohľad, ten moment, jedinečný okamih byť s tebov, to všetko mi kradlo dušu, kúsok po kúsku, si si z nej odtŕhal a ja som sa nebránila. Ako by som aj mohla. Ty si bol ako silná mágia, ako jed bez ktorého nemožno žiť. Dňom za dňom si ma viac a viac vlastnil. Môžem to tak nazvať? Bola som tvoj majetok, tvoja hračka ktorú si si pravidelne odkladal k sebe do postele. Keď sa ti zunovala, odložil si ju tam do domčeka pre bábiky a vzal si inú.
Kruté?
Nie.
Vedela som, možno som si len nivne namýšlala, že som viac pre teba ako tie barbíny čakájúce v rade na tvoju pozornosť. Vieš, mala som ten pocit, že tvoje city nie su falošné, len si sa im bránil. Za každým, keď si unavený položil svoju hlávku do mojho lona a ja som cítila tvoj tlkot srdca, videla ten spokojný, ihravý úsmev som vedela, že v tomto momente ma ľúbiš viac ako čokoľvek iné.
Tvrdil si, že láska je len hlúpa, ľudská slabosť. A mal si pravdu. Nebyť lásky k tebe, mala by som dosť síl zdvihnúť sa odísť, roztrhnúť reťaze, odopnúť si obojok, zlomiť zámky a jednoducho ťa nechať tam v tom sklenenom zámku, skleneným bábikám so skleneným srdcom.
Možno to bol ten dôvod, prečo si ma uprednostňoval pred sklenenými dotykmi, ľadovými dotykmi, len povrchná túžba.
Vedel si, že v mojich objatiach je oheň, spaľujúca vášeň, ktorá roztopí tú nablískanú krásu.
Možno preto si sa vracal stále ku mne, možno preto...
...že som iná. Jedného dňa odídem a zanechám za sebou len črepy rozbitého skla.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu