Niekedy je to ako v rozprávke. Musíś prejsť cez sedem neprekonateľných mostov. Prestáť sedem tmavých rokov. Sedemkrát budeš ty ten popol. A nakoniec tej cesty pochopíš, že aj v pekle v skutku svieti slnko a kvitnú kvety.
Aké by bolo krásne zažiť amnéziu srdca, spomienok. Vedieť zoskočiť z hojdačky do zadu a vysvietiť labyrint červenými šípkami.
Postaviť si zámok v oblakoch a pozerať sa na svet z diaľky. Vedieť. že tentokrát ti nemôźu ublížiť, si príliš ďaleko, nedočiahne ich zlosť nad mraky.
A v tomto hrade budú len jedny jediné dvere.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár