Podaj mi tvoje ubolené rúčky. Chcem ti ich pofúkať. Ako vánok, ktorý hladí lístky na vrcholkoch stromov. Ako jarná búrka, ktorá vnáša do rozospatej zeme život. Ak mi to dovolíš stanem sa aspoň tím čľupnúcim kamienkom do vody, čo dokáže rozčariť tvoju studenú zdanlivo pokojnú hladinu. Dovoľ mi pohladiť tvoju tvár na ktorej ČAS nechal stopy, a aspoň na tento moment na túto chvíľu ho spoločne zabijeme.
Vieš...
...keď západ slnka, s ktorým prichádza spánok bude mať vačšiu silu ako rany horizont, ktorý oblieva svetlo prinášajúce život, keď tá stará vŕba u nás doma pri ceste zdvihne svoje smutné prúty k nebesám a vtedy keď lastovička prichádzajúca každé leto zabudne cestu domov, vtedy odložím svoju palicu a klobúk, vyzujem túlavé topánky, lebo až vtedy uverím, že nádej zomrela.
A preto….
Hoc sa bolesť zdá silnejšia ako liečivé dotyky a srdce nemá už podobu pevnej skaly lež rozdrveného prachu a myseľ odmieta moje slová viem že duša to neuveriteľné v tebe tá stále bojuje. Možno som len také ledvabolo čo nič nedokázalo , snílek čo verí na rozprávky, niekto kto utečie keď oni zakričia alebo niekto kto sa rozplače keď mu vravia ľúbim ťa. Ale ja ju počujem vnímam ju aj keď kilometre a kilometre sú medzi nami. A takto na diaľku jej pošlem balzám a obvazy lebo kým duša bojuje talo ešte zďaľeka neprehralo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jin15
24. 8.augusta 2011 17:07
krásny
Napíš svoj komentár