Vraví sa, že vo vojne a v láske je dovolené všetko. Ani neviem kedy sa to skĺbilo. Kedy naša láska prerástla v boj proti svetu.
Aspoň sme si to nahovárali. My dvaja, proti nim. Ako môžu byť ľudia len naivní. Už ani neviem presne kedy, sa to všetko začalo rútiť. Bolo to ako mávanie motýľmi krídlami proti severnému vetru. Vtedy sme boli nesmrteľný, nezraniteľný. Len ani jeden z nás nebol pripravený na rany z vnútra. Bolo to jedno ak sa niekto pokúšal ma udrieť päsťou do duše, vždy si sa postavil na pred a hravo si ma chránil. Presne tak ako ja. Nikdy by som nedovolila, aby ti niekto ublížil.
Jedného dňa sa im podarilo však nalomiť tú železnú guľu a z malej štrbinky sa stával veľký otvor. Podarilo sa im nás rozdeliť. Možno to boli plody dlhoročnej snahy. Tú nedobytnú hradbu rozlomili na dvoje. Vlastne muselo to raz prísť. Nezvratný pád naberal na rýchlosti neuveriteľne, okamihovo. Boli sme ako dva tábory, ktoré spojoval už len nepatrný most, vlastne bol to len tak prehodený rebrík cez priepasť. Tenké lano po ktorom je ťažké prejsť. Ako často si spieval našu pieseň, tam na druhej strane v nádeji, že ťa budem počuť. Nepočula som volanie o pomoc, tie slová zúfalstva sa ku mne dostávali vo vetre ich slov pozmenene, neprajné. Hoc som to cítila, poznala som ťa, nemohla som im ďaľej odolávať. Nie sama bez teba. Bol si príliš ďaleko, aby si sa postavil predo mňa a chránil ma. Tento krát to vyzeralo, že ma musia oni chrániť pred tebov. Čo sa odohrávalo v tvojom srdci, bolo to azda s tebov inak. Nie, ani ty si to nevydržal a priklonil si sa sladkým jedovatým slovám. Muselo to tak byť, nemohli sme vydržať tento boj s našou láskou, nebola vítaná v tomto svete. Aké to bolo pri tom jednoduché. Preskočiť tú priepasť kým sa dala ja k tebe alebo snáď ty ku mne a zas by sme boli nesmrteľní
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
21. 7.júla 2011 12:24
Napíš svoj komentár