Včera? nie predvčerom...alebo predpredvčerom ? No už neviem (v poslednej dobe strácam prehľad o čase), som stretla moju kámošicu od dectva, ktorá sa vybrala pred niejakým časom na Kanáre. Uvidela som ju znenazdajky so štyrmi veľkými kyticami kvetov. Skoro som na riť padla, keď sa predomnou zjavila. Úsmev od ucha kolem celej hlavy, pár výkrikov no takáto náhoda, že ja na Slovensku na pár dní a ona sa tiež takto po dlhej dobe zjaví .
Čoskoro mi však pery z úsmevu prešli do mierneho šoku. Keď mi povedala o náhlej smrti jej otca rázom som všetko pochopila.
Viem, že nemala s otcom nikdy žiadny kontakt blízky. Násilnik alkoholik, ktorý skončil na ulici a ako to už chodí ocitol sa v base. Človek sa na takých ľudí pozerá s odporom, alebo sa nepozerá vôbec veď prečo aj?
Zomrel na rakovinu. Doslovne zo dňa na deň. Posledné dni svojho života prežil v base.
Paradox je, že on sa chystala prísť za dva týždne. Chcela práve v tom čase po dlhej dobe navštíviť otca, porozprávať sa...jednoducho to skúsiť znova.
Nestihla.
Bolo neskoro, jednoducho hlúpe dva týždne...
Napriek všetkému, čo sa stalo v ich životoch mu chcela dať druhú šancu, nechcela sa s ním hnevať, koniec koncov je to predsa jej otec. A nech už bol akýkoľvek, postaral sa o existenciu tak výnimočnej osôbky akou je Katka. Nemusím opisovať všetky tie emócie...ale...
Mi povedala na to všetko jednú vec ...Život je príliš krátky, aby si sa hnevala na ľudí a potom keď to pochopíš bude už neskoro...
...myslím, že k tomu nemám čo dodať...
Teraz po pár dňoch premýšľam, čo sa tak odohrávalo v jeho hlave, v hlave jej otca. Aké je to zomierať sám...medzi stenami basy. Určite musel cítiť, že smrť nenechá na seba dlho čakať. Aké to môže asi byť? Premietol sa mu určite celý život, ale čo cítil...?
Možno mu to bolo všetko ľúto, možno sa cítil byť opustený, možno mu na tom nezáležalo...nech to už bolo čokoľvek...nikto by nemal zomierať sám...aspoň nie takto v takejto situácii...
Keď Katka odišla, ani nie pať minút sa pristavil pri mne kamarát...
Keď mi oznámil pár posledných slov, myslela som, že ma tam posadí na chodník a prídu si ma zobrať na Prednú horu (psychiatria). Mojej kamarátky šesťročná dcéra ma rakovinu hrtana v pokročilom štádiu...Nejdem ani vravieť, že neskorá správna diagnóza je chyba lekárov...kedže si mysleli, že má astmu...
Nejdem to rozpisovať, myslím, že pár slov vystihuje celú podstatu veci...
Viem, podobné príbehy sa stávajú dennodenne na celom svete...
život je nevyspitateľný a všetky trumfy vlastní osud (alebo boh, príroda,...nazvite si to ako chcete), takže je to už vo pred prehratý boj. Záleží už len na tom ako využijete svoje karty, či potrápite protihráča, podržíte hru, budete skúšať blafovať, hrať strategicky alebo pôjdete vabank.
V tomto svete je každá sekunda šťastia extra počítaná, len toľko na záver a preto žite tak, aby ste to nemuseli nikdy ľutovať (alebo aspoň nie príliš často )
peace
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
tralala14
6. 5.mája 2011 11:56
zaujímavo napísané....ah ale taky je život :/
2
@tralala14 no myslim ze na mna je to hodne netipicky pisane
pravda taky je zivot ...ale tak par veci si treba uvedomit kym nie je neskoro ...
pravda taky je zivot ...ale tak par veci si treba uvedomit kym nie je neskoro ...
3
rozhodne ano... par veci sa mi tiež takych stalo že ich skutočnu hodnotu som si uvedomila až vtedy keď už boli preč... Každopádne život si treba užívať a nie márniť ho hádkami..je na to totiž príliš krátky...
5
život vie byt pekne svina....neni to pekne..aleiank by to ani nebol život velmi zaujimovo napisane pačisami to
6
@majusqa93 ja viem ze to patri k zivotu ale ked sa uz zivot sprava ako svina nemusime sa aj mi
dakujem
dakujem
Napíš svoj komentár