Čakala som na správu od teba, ale neozval si sa.
Tak teda čakám.
Na teba.
Dohoda znela predsa jasne : vyliečime sa, a keď obaja budeme v poriadku, tak sa stretneme.
Bez časového limitu.
Bez toho, aby sme vedeli, že to bude o rok, dva, desaťročie...viac...
Vedeli sme iba to, že jeden nenechá toho druhého ísť.
A vieš, včera keď som sa zobudila tak som vedela, že už som pripravená...
Vedela som, že to najhoršie je za mnou, vedela som, že už nemám na rukách reťaze, vedela som, že tie myšlienky z hlavy sú preč, vedela som, že.....
Ťa chcem znovu objať.
Zvláštne, možno som išla okolo teba tisíc krát po ulici a nespoznala ťa, kvôli tomu ako si sa zmenil. Možno ma chodíš každé ráno pozorovať ako sa opieram o zábradlie a hľadím na Dunaj a na to, ako ho bozkáva Slnko...
Ako však hľadať niečo, keď neviem, čím je?
V tom sa otvorili dvere kaviarne a hladel si na mňa svojim nečitateľným pohľadom a v tvojich očiach som sa zase raz stratila...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
29. 1.januára 2016 16:50
Poetické.
Napíš svoj komentár