Cez lúčnu cestičku krivo kráčal pomerne vysoký chlap v otrhaných šatách a pozoroval kraj, ktorý sa tu naširoko rozprestieral. Sivastú lúku nepokrývalo nič iné, iba smútok a ťažká sivá hmla, ktorá zelenosivú trávu dusila a pritláčala k zemi. V diaľke pred ním sa rozprestieral pochmúrny tmavozelený les. Oblohu obaľovali sivobiele mračná, hoci sa veľmi na dážď neschyľovalo. Bol to chladný novembrový deň a aj keby malo snežiť, tak chlapovi by nevadilo, že má na sebe dva poobtŕhané kusy oblečenia. Zima mu nebola.
Chlad, ktorý sálal zo všetkých strán si nevšímal, utápal sa vo vlastnom žiali.Oči mal privreté, akoby ho denné svetlo pálilo a pripravolalo ho o oči. Napredoval nosom, vysoko vztýčeným, ani čoby chcel všetky vône i smrady na svete nasávať do seba a nimi sa živiť.
Z oblohy sa spustili prvé diamantovo lesknúce sa snehové vločky a sadali si na krajinu. Zahaľovali ju do nevinnej beloby. Tichej, no i napriek tomu zradnej.Sivá lúka sa čochvíľa menila, prezliekala sa do čistých, chladných bielych šiat, ktoré sa len tak ligotali skvostom.
Chlapovi sa zježili chlpy na krku, pretože mu začínala byť zima. Ale čo mohol robiť, keď nikde naokolo nebolo úkrytu?
Na zmrzačenú nohu ho tak oziabalo, že sa mu podistým začala sfarbovať do fialova. Oslabený muž sa potkol a padol na tvrdú, studeným snehom pokrytú hlinu.
Tvrdo zaspal bez toho, aby vedel, že to bude jeho posledný spánok...



 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lencilicious  6. 1. 2008 23:12
morbidne pekne
Napíš svoj komentár