Bezuzdne pozorovať živiac v sebe chabú nádej, že myšlienky ešte dokážu kopať; že ten rozviaty ujo, čo vystupoval z vlaku bol skutočne onen všadeprítomný a na krídlach ranného vetriska mi ponúkol modré z neba.
Vstrebávať poklesky ducha a nakladať ich naspäť do výťahu, ktorý sa zasekol na nultom a poruchová služba sa zasekla ešte hlbšie. Vraj dnes veľa ľudí zostalo stáť. Niečo visí vo vzduchu. Už ani prach nelieta a zvädnuté nohy obesenca nežne plápolajú v šedi zimného rána.
Mne je to jedno.
A tu to končí skôr ako začalo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár