Za bežných okolností by som všetko vypľula. Čaj, jadierko z citrónu, aj tabletkový prášok. Ovládam sa. Cítim totiž pohľad, kvôli ktorému sa liečim. Nemusím, ale chcem. Často si hovorím, že by mi asi aj bolo fajn v permanentnej horizontálnej polohe rátajúc počet oblakov, ktoré v priebehu dňa preletia poza oknom, že by bolo fajn, keby som mala konečne čas na prečítanie všetkých kníh, ktoré inak nemám priestor dôstojne prečítať, ale TEN pohľad, ktorý občas vychádza spoza steny, sleduje môj nádych a výdych, stráži môj spánok a moju bytosť, TEN je dôvodom prečo sa uzdravím nech to znie akokoľvek...gýčovo.
Som gýčovo šťastné jadierko citrónu. Sledujem ako si sadáš na okraj postele a ja sa na teba spoza šálky usmievam ignorujúc zaseknuté čiastočky Acylpyrínu medzi zubami a zblúdilé jadierko neúnavne narážajúce do pier. Nespúšťaš zo mňa zrak. Ako muška vábená svetlom časť mojej prítomnosti pomaly vkročí cez zreničku, čakajúc bezodnosť klesne za šošovku, zavŕta sa do sklovca a vytvorí si u teba vlastnú ulitu. Neparazitickú. Symbiotickú.
Spočiatku sa oko bráni. Slzí. Krátky čas trpíš. Vzpieraš sa. Po chvíli nekontrolovateľného žmurkania sa upokojíš. Prestávaš bolieť. Moja externosť bruškami prstov hladká drobné citlivé ranky. Zaceľujú sa. Zavrieš oči, no i tak sa nevieš zbaviť môjho obrazu.
Na dne šálky svieti jadierko citrónu
a ja som drobným svetielkom navždy oživujúcim kedysi smutné oči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Vrátane tabletiek.
-Slečna už toľko nemiešajte tú vodu! On vám neublíži! Len hovorte, hovorte! Tak dobre sa počúvate...