Priznávam, že najradšej by som žila v jednej ulite s jednou osobou. Že by som najradšej vychádzala iba občas, keď by sa mi skutočne cnelo za svetom. Priznávam, že ma irituje vlastná neschopnosť skutočne si obľúbiť ľudí. Aktuálne existuje iba jeden človek, ktorého neprítomnosť dokáže ťažiť hrudník (a obľúbenie prišlo tak skutočne, až to bolo pre mňa miestami neskutočné) a ešte jedna osôbka, voči ktorej mám skutočné výčitky, keď sa dlhšie nevidíme alebo nekomunikujeme (a občas mám problém potláčať sestersko-materské pudy). Priznávam, že bývam ľahostajná a moja vľúdnosť je často len maskou altruizmu, ktorý mi bráni hovoriť ľuďom to, čo si skutočne myslím.
Priznávam, že som pokrytec. Že od druhých očakávam pozornosť, ktorú sama nedokážem opätovať. Som nechutný sebec. Jedináčik, ktorý príliš lipne a vzťahuje sa do svojho jadra. Priznávam, že obdivujem ľudí z môjho okolia, ktorí ma majú aj napriek tomu radi. Priznávam, že netuším, ktorí jedinci ma majú radi rovnakým maskovacím spôsobom ako ja ich.
Priznávam, že občas neviem žiť sama so sebou a ide ma rozdrapiť. Neznášam snáď každý kúsok seba a vlastnú protivnosť, keď mi robia problémy aj úplne banálne veci. Priznávam, že veľa vecí hrám a aj keď druhej strane tvrdím, že to nie je tak ako to vyzerá, stále to v očiach druhej strany je tak, ako to vyzerá.
Priznávam, že keby som nebola bojazlivá, nenašla domov a nebola naplnená istým nezmazateľným putom a citom, už by som tu nebola.
Raz možno budem vedieť vybrať z výlevky všetky nečistoty...a byť jednoducho super.
/na chvíľu sa mi lepšie dýcha/
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
14. 2.febuára 2016 16:33
Znieš ako dievča snov.
Napíš svoj komentár