Opäť ju držal za ruku. Kráčali ruka v ruke nehľadiac na to, že sledujem. Zatvorila som okno a ukázala tomu výjavu chrbát. Striaslo ma. Oddelená od ich sveta, cítila som ako sa vo mne nezadržateľne miešajú vnútornosti - zlievajú a zas oddeľujú v tichom zúfalstve, že nedokážu splynúť a utvoriť jeden jediný celok. V tej chvíli spomínam ako som si sľúbila, že im to zakážem. Sama z nich vyhotovím skalu, s ktorou už nikdy nikto nepohne, ale prišiel on. Žiaľbohu. Chvalabohu.

Ukázal sa len krátko. Nazrel spoza steny, ale nedovolil, aby som sa priblížila. Dovolil mi však myslieť si, že som dôležitá. Že sme dôležití. A príbehy existujú aj pre nás.

Myseľ škrípala ako nechty po dotyku s tabuľou. Čierne miesilo sa s bielym, vidiny s realitou a hanba samej pred sebou s hrdosťou. Mlčanie prekryli slová a naopak.



Svietilo slnko a ja som kŕčovito hypnotizovala jeden bod na stene odvrátená od prichádzajúcej jari. Myseľ zvierala kakofónia a prichádzal bolehlav - dnešný trest za lásku.

- Nad čím premýšľaš?
- Nad tým ako je všetko tak, ako má byť.

Myšlienky vedeli, že sú odsúdené na samotu pre vlastnú hanebnosť a telesná schránka túžiaca po kontakte je ich vrcholnou fázou trestania.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár