Sny

Som obyčajné nezvyčajné dievča. Mám 15, som druháčka na strednej škole a v kronike svojich úspechov mám už niekoľko kapitol rôznych olympiád a súťaží. Väčšina ľudí, ktorí ma poznajú, to už v poslednej dobe považujú za samozrejmosť, no pamätám si časy, kedy sa na mojich rodičov zo všetkých strán valili pochvaly za moju výchovu, ale taktiež otázky typu: „Ako je možné, že tak skoro dospela? Veď psychicky je na úrovni o 5 rokov starších ľudí!“ Je dosť problematické zaoberať sa otázkou, či som mala normálne detstvo. Niektorí 15-roční prežívajú detstvo doteraz – vedia si vyplakať, to čo chcú alebo sa zaťať a ostatní im skôr, či neskôr vyhovejú. Ja som však vyrástla na úplne iných pevných základoch. Bola som nižšia ako pult v obchode, ale vedela som, že veci plačom nevyriešim. Postupne mi ľudia zničili všetky moje vysnívané ciele a mne ostala iba prítomnosť. Vedela som však, že môžem plakať ako dlho chcem a nepomôže mi to. Pre 9-ročné dievča to bolo kruté, ale bolo to tak. Postupom času som sa naučila brať to ako neoddeliteľnú súčasť života. Či je to vhodné zmýšľanie pre 12-ročné dievča, to teda netuším. Viem však, že teraz mám 15 a bojím sa mať vlastný sen, aby mi ho ľudia nezničili!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu