Sedím v aute na mieste šoféra a brzdy akoby zrazu prestali reagovať. Od zúfalstva šliapnem na pedál ktorý auto ešte viac zrýchli do nepovolenej rýchlosti ale spomaliť sa nedá. Rútim sa cez križovatku, cez ktorú iba zázrakom nejde práve v tej chvíli žiadne auto a so slzami v očiach nekontrolovane naberám obrátky. Môj tep je stále intenzívnejší a núti ma pozrieť sa do spätného zrkadla. Na zadnom sedadle auta sedí niekto z mojich blízkych. V jeho tvári je strach a z jeho úst počuť iba tiché výkriky naznačujúce predtuchu zlého konca.
- „Neboj sa, zvládnem to." Vyrieknem rozhodným hlasom ktorý sa po doznení mení na očividné klamstvo. Neveriacky krútim hlavou a násilne sa snažím nejakom zastaviť auto ktoré ale vôbec nereaguje. Unavenými a rozklepanými rukami sa snažím dychtivo oddialiť koniec. Srdce mi už bije asi stokrát rýchlejšie a úlomkovo počujem ako človek za mnou zúfalo plače a snaží sa telefonovať. Smola. Za ten dlhý čas nezvládnuteľnej jazdy tu už nie je žiaden signál. Rútim sa cez nefrekventovanú cestu blízko akéhosi lesa. Asfaltová cesta sa zrazu začína meniť na lesnú. Neuvážene a dúfajúc že sa niekde napojím na poriadnu cestu som krútila volantom a chcela som sa odtiaľto dostať čo najskôr preč. Lenže cesta je stále horšia a horšia, na niektorých miestach dokonca úplne mizne až sa kolesá rútiaceho sa auta ocitnú na suchej tráve tmavého lesa. Svetlo vychádzajúce spoza vyvýšeného miesta medzi stromami ma láka vytočiť kolesá a riskantne obísť všetky prekážky aby som sa za ním dostala. Myslela som si že horšie to už nemôže byť a že jediná záchrana je ísť za svetlom. Vtom som ale počula zúfalý posledný výkrik ozývajúci sa za mojím chrbtom.
-„Pozor...!"
Počula som predtým ako som sa ocitla na nemocničnom lôžku.
-„Kde to som?" spýtala som sa tichým hlasom na ktorý reagovala moja mama ktorá sa so slzami a zároveň radosťou v očiach naklonila a povedala mi že spolu so sestrou sme sa s autom zrútili do rokliny.
V mojej hlave sa rozbúrili tisícky myšlienok a vtedy som si na všetko spomenula. Spomenula som si na svetlo za ktorým som sa snažila s nádejou ísť a netušila som že sa rútim do rokliny.
-„A..je v poriad.."? spýtala som sa no mama ma to nenechala dopovedať pretože smútok ktorý cítila pri tých myšlienkach bol obrovský. Položila mi ruku na ústa a s obrovskou bolesťou ticho povedala:
-„Nie.."
Tá obrovská bolesť sa v tú chvíľu preniesla so každej časti môjho doráňaného tela a obidve sme plakali.
Plakali sme dlho...
Intenzívnosť môjho plaču ma zrazu prebudila. Celá spotená som sa posadila na posteľ a obzrela som sa napravo. Sestra bola tam. Ticho ležala a spala. Myšlienky v mojej hlavu sa pomaly začali meniť na realitu a odďaľovali sa od toho hrozného sna.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár