prší studený dážď z ich falošných súcitov.
Hrané rozprávky v minulom divadle obalil dymový prach
dnes už je to preč, ostali len staré obrazy na stenách.
Pomyslené nič mení sa v záplavy toho čo neostalo,
bolo premlčané že sa to vráti aby myšlienky nahmatalo.
Pred hrdzavou bránou stojí zas ten nezlomný a úplne chabý cit,
pokúša sa o to čo sa nemalo stať a už vôbec nie znovu prinavrátiť.
Rýchlo sa to stalo, nebol čas povedať nie a zastaviť dych,
skoro ako vtedy prvýkrát, no teraz je z toho už pár rán boľavých.
Obzeraj sa do tmy, tam niekde je môj vychodený chodník,
unavené nohy obujú sa, ak nenájdu cestu budú ďalší bezvýznamný nájomník...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár