Po vybehnuti z kina som sa pozastavila nad uzasom, nad tym, co vie urobit iba priroda.
Nie, nebolo to tych vyse sto ludi, kt. sa tlacili do dveri, aby boli cim skor vonku.
Svetlo. Ako keby na prave poludnie zapnem v mojej izbe svetlo a prudko ho zhasnem. A urobim to niekolkokrat a za sebou.
Chytalo farbu az do modra, modro-sivu, az sivu, kt. prechadzala do ruzovej a z casu na cas sa zmenila na bielu inokedy na cervenu.
A ten zvuk. Drsny, tazky, ktory niekedy prechadzal do zeme, okna skoro nevydrzali natlak, a tak len potichu zdolavali.
A nakoniec vietor. Len mlcky som sa prizerala na strom pri kine, kt. nam maval svojimi konarmi, ale nechcel sa este rozlucit.
Kvapky padali a pri pohlade na zem, v svetle reflektorov a aut, nam kazda z nich chcela povedat, ze ona nie je ta posledna a za nou pride este dalsia a dalsia, dalsia....
Cesta domov bola neprekonatelna. Predsa sa nemozem vrhnut pod tie stovky kvapiek, co padaju.
Zachranilo ma auto! Vdaka Bohu za ten vymysel ludstva a vdaka sikovnosti Tomasa, Steva a ich otca.
Kratka to bola cesta autom, no o to dlhsia pesi.
Cestou som opat uvidela to svetlo. Neprekonatelne sa blizilo k jednemu stromu. K ubohej breze, kt. ovisala a tvarila sa v tom sere velmi zadumcivo a smutne.
Viem, ze by sa nemalo pomahat si v burke vytahom, ale prave to dobrodruzstvo ma lakalo. Vystupila som a jedine co som pocula, bolo... " kvap,kvap, kvap..." a stale to iste dookola. To neboli tie kvapky, co som videla vonku. Toto boli ine, vacsie, bolo ich viac, bolo ich viac pokope, tiekli z muru a vytvarali neuveritelne velke mlaky.
Po mensom oznameni mojej mame som sa s velkou chutou vrhla na sladke dukatove buchticky. Moj zrak vsak stale nutilo pozerat sa von. To svetlo z vonka osvetlovalo cinziak oproti a zrazu v tom okamihu ako by som stratila zrak, no po chvilu v tme opat nasla.
Este som netusila aku velku vec som urobila. Ze som mozno zachranila cely vchod, v kt. byvam.
Nasa domovnicka len bezmocne krutila hlavou nad tym ako sa nas vchod zalieva vodou, kt. len tecie a tecie a nechce prestat.
Co vsetko by sa mohlo stat? Jediny skrat v elektrike, na kt. ta voda tiekla, jediny zly pohyb ci dotyk .... A jedine, co by som bola pocula by bolo velke bum a nic.. len tma a pokoj..
O necelych 30 minut sme sa ocitli v romantickej scene pri svieckach a len nemiac sme sa pozerali na vchody pri nas a ticho kazdy z nas zavidel, ze v ich oknach bolo vidiet svetlo a zivot.
A tak vypnuty od elektrickeho zariadenia sme prezili jednu noc, kedy mi chodilo na um neuveritelne vela moznosti, co by sa asi stalo, kebyze nejdem z kina. Kebyze neuvidim tu mlaku pred dverami a zatajim.
Uz by som tu nebola a neboli by tu i ti ostatni ludia, ktorych uz poznam par rokov....
Tato burka, alebo lepsie povedane prietrz mracien dala vsetkym obyvatelom jedneho panelaka riadne zabrat, ale pouceny z tohoto pribehu, budeme davat lepsi pozor a vsimat si ludi okolo nas...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár