Po kopcoch tahala sa v zakrutach nova cesta, ktora este nebola celkom dokoncena. Mali ju dokoncit do konca jesene a potom sa mala zacat ofenziva. My sme si vsak vojnu neuvedomovali. Neboli sme jej sucastou. Za sucast vojny sme pokladali len hrstku vojakov, oblecenych v uniformach, ktore im boli o par cisiel velke. Na hlave mali prilbu, no nenosili ju vsetci. Novacikom zvycajne bola prilba velmi velka.
Ofenziva sa mala zacat o par hodin neskor ako predpokladali kurat. Pred dverami stali vojaci, ktori nam neustale bili na okna kancelarie, kym jeden z nas nevysiel von. Obloha zacala bit zrazu omnoho svetlejsia. Kudol dymu a hmla vniesla do nas odpor, ba viac, nenavist, a ja som vedela, ze uz nikdy zo mna nebude ta, ktora na vojnu isla. Nemohla som na to mysliet, vsetky myslienky na mna posobili sklucovito a pripominali mi bezchybne detstvo, matku, otca ....
Pri jednom preblesku, urcite to bola tridstopatdesiatka, pocula som ju v dialke a ma velky rozptyl, som zacitila dych svojho ducha. Vznasala som sa po izbe a citila ako sa moje telo udiera o steny kancelarie, ako moja hlava a usta stonaju a moje ruky mavaju o pomoc. Vedela som, ze nas zasiahlo...
Zobudzam sa v polnom lazarete a pred mojou postelou stoji muz, ktoreho vlasy v zablesku slnka sa lesknu tak ako sa modra voda leskne v potociku, dole oproti nasmu domu.
,,Zeny na vojne nechcu", povedal a uskrnul sa. Bol mlady, mohol mat tak dvaadvadstat rokov. Postavu mal vysoku, vlasy sa mu jemne kuceravili.
,,Prosim?", nechapavo som sa opytala, hoci som velmi dobre vedela, co tym chcel povedat. Zeny naozaj na vojne nechcu. Vacsina zien pracuje v nemocniciach ako osetrovatelky. Na front ich nedavaju. Vraj sa im neda verit.
"Ste zranena. O chvilu sa na vas pride pozriet lekar."
Cakala som na posteli a obzerala si izbu, v ktorej som sa nachadzala. Miestnost bola dost velka. Stali tu dva rady posteli. Na pravej strane bol balkon, na ktorom som videla sediet lastovicky. Vonku bolo este teplo. Jemny jesenny vanok mi vial na tvar. Bolo to prijemne.
Dopoludnia prisiel lekar. Povedal mi, aby som sa netrapila, ze tu maju aj horsie pripady. Mala som zranenu hlavu a nohy v obvazoch. Citila som sa nestastna. V snoch, z ktorych som sa stale prebudzala, som utekala. Nemala som sa s kym rozpravat. Muzi na izbach len stonali a nikto nevedel po anglicky. Toho mladeho osetrovatela som uz nevidela. Velakrat som sa na neho pytala, ale nikto nevedel co je s nim. Vraj ho premiestnili.
V nemocnici som stravila sest mesiacov. Sest ukrutnych mesiacov, po ktorych som dostala dovolenku a mohla ist aspon na sedem tyzdnov domov. Cesta bola namahava a unavna. Ked som vystupila z vlaku, v ktorom smrdel dym a prach sa kotulal v kockach na zemi,zbadala som ho. Bol tam. Naozaj to bol on. Mlady osetrovatel z nemocnice, ktory sa sklanal nad moju postel a teraz tu stoji, usmieva sa na mna, asi si ma pamata. Nezmenil sa. Mierne kucerave vlasy, vysoka postava, vojna ho nezmenila.
Vojna velmi casto menila ludi. Raz som poznala chlapika, ktory vo vojne prisiel o obe nohy a tvar mu scernela pri vybuchu granatu. Mal poskodene oci a posledne na co si pamata, bola tvar vojaka, ktory drzal v ruke granat. Neustale o tom hovoril. Bol to dobry chlap, ale po uraze sa z neho stala hyena. Nemohol za to. To ta vojna. Ta ukrutna vojna, o ktorej sa vyjadrovalo ako o krviprelievani nevinnych.
,,Mozem vam pomoct?"
,,Ak Vas to nebude obtazovat."
Sprevadzal ma az pred nas dom, ktory sa tiez vobec nezmenil.
,,Dufam, ze sa este niekedy uvidime", zasalutoval a odisiel.
Na vojne nieto peknych chlapov a ak taki aj pridu, domov sa vracaju ako trosky. No tento bol ako obraz Bozi.
Nas dom vojna takmer nezasiahla. Bol ako predtym, ked som na vojnu odchadzala. Len v dialke bolo pocut piskot a rachot putujuceho vojska, koce a vozy na ktorych sa niesla municia. Doma som priatelky nemala. Ked som odchadzala na vojnu, oni odchadzali za lepsou buducnostou do zahranicia, na uzemia, na ktorych sa nebojovalo. Nepisali sme si. Adresy mi ziadna nedala a ja som ich nikdy nepytala. Skor som sa priatelila s chlapcami.
Nikdy som nezazila pravu lasku. Matka vravievali, ze som na lasku este mlada. Vraj na to pride cas. Ale kedy?! Po vojne uz bude vsetko stretene. Vojna je hnus a nikdy neskonci i ked sa vravievalo o vitazstvach...
Nasledujuci den som sa vybrala do dediny. Postretla som mnohych a mnohi uz pomreli.
,,Ciao spanila slecna." Obzrela som sa. Mlady, stihli chlap v pozore, hladiac na moju utlu postavu.
,,To ste vy!"
,,Ano, slecna, som to ja. Moje meno je Etor. Etor Priwor. Tesi ma. Mozeme sa prejst? Ak vas nebude obtazovat moja spolocnost."
Ako by len mohla...
Stravili sme sa spolu nejeden vecer popijanim whisky v bare uprostred dediny. Obaja sme nenavideli vojnu. Doteraz nepoznam cloveka, ktory by vojnu miloval.
,, Ak laska nie je prava, boli. Spravil som mnoho chyb, spanila slecna, ale pri Vas citim, ze na tieto chyby zabudam. Vasi oci, pery a Vas pohlad. O, spanila slecna, dovolte mi pobozkat Vas, hoc i len na vase lice."
Na lice mi vtlacil bozk a pritom rukami nezne chytil moju hlavu. Posepkal mi moju krasu a pobozkal ruku.
V ten vecer, v ten uz zimny vecer, kedy mraz nas hladil a ruka ruke nechcela odist, vtlacil bozk uz nielen na lice. Nase usta sa stretli a boli jedno.
Mnoho zien na vojne rozpravalo o svojich muzoch ci priateloch. Rozpravali aj o bozkoch,ale nikdy som nevedela, ze bozk tam velmi chuti, ze prinasa slast. A vojna zrazu nebola vojnou.
Pri prvom bozku som sa odtiahla. Ale vedela som, ze to tak velmi chcem, ze nemozem branit tomu mojej tuzbe. Dasledoval druhy. I pri tom som nedokazala vydrzat dlhsie co i len o par sekund.
,,Hadam do tretice vsetko dobre", a opat som citila jeho pery na mojich, ako sa nezne hrali s tymi mojimi, ako sa cely svet zrazu premenil na more ruzi... Ako som ho ja len zboznovala. Po tretom bozku vsak odisiel.
Este chvilu som cakala a pozerala na jeho nohy ako kracali v tme do dialky a osvetlovali ich len svietiace padaciky, v sirave na fronte.
Odvtedy presiel rok, no na mojho mileho som zabudnut nevedela. Uz sme sa nevideli. Vraj sa stal z neho manzel akejsi velavazenej pani zo severu.
Ja som uz na front bojovat nesla. Moja matka chorlavela kazdym rokom a to bol dostacujuci dovot pre pana dostojnika, pretoze moju matku poznal a chcel, aby zomierala v zoapatreni....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár