Sama sa utapam v trapeni slov, slz, ale hlavne niecoho za co vlastne nemozem, ale moje ja to nechce prijat.
Vycitam si nieco, v com som i ja, i on, sme tam vsetci ti, ktorych mam rada, ktorych si vazim, a s ktorymi sa citim bezpecne...
Nechcem byt na svete sama, nechcem sa utapat v smutku, i ked on pise, ze miluje...
Verim, i ja milujem, i ja chcem, ale dnes a vcera a pozajtra som sa utvrdila v tom, ze som prilis mala na vsetko co sa okolo mna deje... Nechcem to pochopit, i ked sa snazim...
Chcem, aby to bolo ako predtym, ked som sa mohla pozriet na jeho tvar, plnu radosti, usmevu, lasky... A nie ako dnes...
Maly cloviecik, pri niecom tak obrovskom sa citi, ako.. ako... ako nic.. nic... len nic trapi moju dusu, ale to nic, je velke, zoziera ma to celu, pomaly sa stracam, uz ma nevidno...
Jeho slova, osoch na dusi, jeho ruky, utociste moje... ale jeho srdce, nedobytno- dobytne...
5 mesiacov, som pri nom, v dobrom i zlom, on sa o mna stara, ako o malu sestricku, ktora nie vzdy vie, co je spravne, a ktorou cestou ma ist.. pomoze, poradi...
Objime... nachadzam vieru v nieco, v com som uz dlho neverila...
On vie, ze prave pisem o nom, o mojej velkej laske, o mojom zmysle zivota.. Vie to, ale neviem, ci to niekedy precita...
Odchadzam, no nie navzdy, nejdem na koniec sveta, idem si len uvedomit, ako je mi s nim dobre, ako sa vyzivam v kazdej chvili ked som s nim..
No nie som sama... Je tu vacsia osobnost, vacsia ako ja, ako hocikto iny v jeho zivote... Osobnost jemu najblizsia, mne vzdialenejsia...
Zmierit sa s tym?! Naco?! I ked musim, je to tak ... Je to ta kruta realita, s ktorou musim denno denne zit...
Ci ma to trapi?! Tazka otazka... No odpoved este tazsia...
Byt s nim?! Byt ci nebyt? Ved tuto otazku si uz niekto polozil ci nie? Naco opakovat, naco sa trapit nad niecim, nad cim sa uz niekto iny trapil... Chcem vlastnu otazku!!! Chcem nieco vlastne.. Chcem vlastny zivot..
Ale..
Ale s nim.... S nim, s nim, s nim... ticho doznieva moj hlas, v hlbinach duse, v hlbinach tajomnych hor a lesov, pomedzi ktore vietor spieva svoju piesen...
I on ma nieco vlastne... Nieco cim je iny od druhych... Ma taky uces? tvar? Je taky ako ty? Nie... je iny.... nevidno ho, no predsa ho citime... ako nasa laska...
Teraz sa rozpravas s nou, no o chvilu budes so mnou.. Ja ta pochopim, a ona tiez... Je mila, pekna.... Je to tvoja.... vlast, tvoj domov.. patris niekde... tam kde ta prijali, dali ti tvoje meno. Vychovali ta. A ja teraz celim obvineniu, ze si ta mam vziat!!
Budes ich, ale budes aj moj. Ved sa tak i pise, ze muz opusti svojho otca, matku a pride za zenou.. A zena opusti svoju matku a otca a pride za muzom?!
Tak ako prichadzam teraz za tebou, budem za tebou prichadzat dokedy budem vladat uniest nieco tazsie ako zivot...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
blazon
8. 7.júla 2007 14:26
Dobré napísané
Napíš svoj komentár