objavia sa vždy, pri pohľade do minulosti.
Slza steká po usmiatej pere,
ako môže niekto za detstvom zavrieť dvere?
Spomienky sú všetko čo máme,
dejiny? Tie poznáme.
Sami ich píšeme, my, ľudstvo,
predsa rozpísali sme ich tak husto.
Zmeniť ich? Nedá sa.
Budúcnosť, tá je naša.
Čo keby, čo keby tie slová osud neznáša,
život nám vše odôvodnene prináša.
Žiadne požiadavky, nároky ani výhody
Každému len to, čo si sám zaslúži.
My sme len figúrky čo občas nespia v noci,
my sme figúrky bezmocnosti.
No čo ak to nieje nadprirodzené čo nás ničí?
Čo ak sú to ľudia, čo zabíjajú bez príčiny?
Vraj je to potrebné, to vravia,
no moju mienku, už nikdy neopravia.
Na čo trpieť keď je zomrieť treba?
Prídu ďalší, tyrani, diktátori...
Skováme sa? Utečieme za hory?
Nie, nie to by nepomohlo,
treba odolať, neutekať zbabelo.
Keď im nedáš priestor,
všetko zlé nakoniec odfúkne vietor.
Hodnoť sám seba,
mysli, kým zahryzneš do chleba.
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
murinka
22. 11.novembra 2007 21:01
kraaaaaaaaaaaaaaaaasa nadhera
Napíš svoj komentár