..v stredu (10.júna 09) som išla zo školy (nie zo ZŠ, ALe Z JŚ) , tak ako všetky pondelky a stredy som okolo 18 :20 prichádzala na zástavku. Dnes osm zasa išla sama. Už som si na to zvykla a vlastne som aj bola rada, že nejde so mnou môj spolužiak. Apoň som mala dostatok času na svoje fantazírovanie a vymýšľanie prapodivných scenárov.
Akurát som dorazila na autobusko, už len sa dostať na moja zástacku. Pohľadom na mobil som otrávene zistila, že mám ešte 10 minút čas. Nástupišťe číslo 16. Tu je to. Toto j emoja zastávka. Obzrela som sa na lavičku či tam nieje niekto známy. Nikto.
Iba zopár ľudí. A na druhej strane za niekoľkými hlavami sedel on. CHlapec, ktorý ma hneď zaujal.Nepoznám ho a videla som ho prvý krát. Ale niečo ma nútilo sa neho pozerať trochu dlhšie. Samozrejem, že môj pohľad hneď vycítil a pozrel sa na mňa.Sedel tam z neakým malým chlapcom tipujem bratom a podľa toho čo som videla sa dalo celkom zistiť, že ho má rád. A ešte z neakou ženou, asi mam. Neviem to je nepodstatné.
Mal perfektné veľké modré oči. Presne takého odtieňu kao mám ja. Hnedé krátke vlasy na vrchu hlavy trocha nagélvané.A pásikavé tričko.Neviem čo , ale ničo na ňom ma veľmi upútalo.
Keď som si uvedomila, že aj on sa na mňa podobá naskočila mi husia koža a rýchlo som sa odvrátila. Vlastne som sa pre istotu obrátila celá , lebo som cítila až príliš svoje rozpaky.A aj sčervenanie tvári.
Ani neviem ako a už tu bol autobus. Neako rýchlo. Nastúpili sme. Kráčam po autobuse. Za jeho sedačkou je voľné miesto. Idem tam? nie. Ale áno idem? Nakoniec som si sadla o dve ďalšie dozadu. Neskôr som to aj oľutovala .
Celou cestou som dávala pristor mojej bujnej a nezastaviteľnej a nekompromisnej fantázii. Že čo by sa bolo stalo, keby by som is bola sadla k nemu? A čo by sa bolo stalo, keby on ku mňe? Alebo keby by sme sa predstavili? A podobné somariny typu keby bolo keby
Potom som sa prudko zobudila z mojich myšlienok a radšej som začala dávať pozor kde vystúpi. A dúfať že nevystúpi na istej zastávke, ktorá má ´dalšie napojenie. to by znamenalo, že ho tak ľahko už neuvidím.
Posledná zástavka pred tou hrozostrašnou. Vystúpi? Nevystúpi? Nevystúpil! Doriti. Vystúpil až na ďalšej.Tak moje šance vidieť ho zmizly ako oblak dymu. No fajn.
Po príchode domov mi stále v hlave behala tá celá absurdná situácia. Stále dokolo a dokola. A preto aj píšem tento blog v nádeji , že to už prestane
No čo poviete som šibnutá? Ja si myslím, že áno.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sweetdream
13. 6.júna 2009 10:54
nemyslím si sak sa ti pacil, nie? tak preto si secko chcela vediet
2
..hm. no je to možné, ibaže ja takto za neznýmimi nikdy nešaliem. Tak ja fakt neviem čo sa mi porobilo
Napíš svoj komentár