Kvapka atramentového strachu
Agónia kvetov drží ma v šachu
Drobné čiastočky mojej duše
Rozbité do suchej mozaikovej púšte
Molekuly lúčov v mojom vnútri
To je svet, do ktorého patrím
Temnosť zamatu, červené kvapky snehu
Nespočetkrát dávaš mi čiernu nehu
Strácam sa v ničote, prázdne stránky
Na prstoch odpočítam raz, dva, tri
Namiesto ja sme teraz my
Krvavé slzy hromadia sa
V temnej spleti pocitov
Znova sa pustíme do nebezpečnej hry
Prekročiť hranice času
A nezabudnúť, kým sme
Že éter života pod pokožkou prediera sa, stále vrie
Smrť a život, očistec – eufória
Aj rozrhnuté duše to napokon ustoja
Kam nás krv povedie, to nik nevie
„Ľúbiš?“ pýta sa smrť a ja viem
Že odpoveď znie nie
Je to len hra mámivá
Emócie som v sebe dávno zazdila
Pofŕkaný sneh, červená paleta
Anjel vojny s úsmevom jemným prilieta
Akoby len ďalší deň nás čakal
No opar klamstva nás zahalil, vlákal
Odovzdávam sa celá, celučká
Smrť ma ovíja ako čipka mäkučká
Vzdávam sa seba samej
V ústrety lásky planej
Šarlátovej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár