Po stýkrát mám ťa rád, no ja som mala viac

V dnešné ráno, presne v ten moment, kedy som len tak v tichu sedela na terase a počúvala pomalé ospalé nádychy slnka, uvedomila som si, že musím písať. Proste musím, aby som vyplnila svoje opäť prázdne vnútro. Pila som tú najsilnejšiu kávu, akú som si v dnešné ráno dokázala urobiť, urobila pár krokov a vdychovala ten jarný ranný vánok pocitov. Bol ľahký, chcel zo mňa dostať všetko to zlé, čo sa za posledné dni udialo. Sú to priatelia, nikdy nás neopustia. Príroda má istotu, že hodnotu nestratí nikdy. Nech sa o to snaží ktokoľvek akokoľvek silno, nestratí ju. A presne v ten moment, hoci bolo jasno, padlo pár kvapiek z mojej tváre. Aj tie kvapky sú mi kamarátkami posledné dni. V noci sa porozprávame, potom ich zotriem a ráno sa tvárime, že sa nepoznáme. Občas sa zjavia aj cez deň, no dokážem im v tom aspoň čiastočne zabrániť dvihnutím kútikov úst. Vraví sa tomu úsmev, či tak nejak.

Prečo mám pocit, že sa každou staro-novou skúsenosťou a kapitolou vo svojom živote stávam čoraz naivnejšia? Prečo stále dôverujem tak ľahko, a čoraz ťažšie zabúdam? Je to vrodená ženská vlastnosť? Myslím ten pocit, keď niekoho spoznáte, a cítite, že to nezostane pri prvom a jednom stretnutí. Že by ich mohlo byť aj...nekonečne veľa. A opäť kdesi v diaľke máva rozum, no ja ho nevnímam, púšťam vpred pocity. A potom sedím po nociach, hľadím do prázdna, zahrievam ho čajom a hľadám odpovede na raz a navždy nezodpovedané otázky.
Chcela som ho spoznať, dať nádej jemu, aj sebe. No on o ňu nestál. Vraj som urobila dojem, vraj bol zo mňa namäkko. Ale nie tak „nadržane“ ale tak...šarmantne. Vraj keď sme boli spolu, dlho sa tak dobre nebavil... za triezva. Tu niekde pri týchto slovách si nasadil masku. No ja som to nevidela. Kdesi tu som oslepla. Klinika naivnosti odkladá oči na nevedno ako dlhú chvíľu, no vždy sa vracajú späť objaté slzami. Mám na ňu už približne rok číslo. To že som tam ale volala, zistím, až keď sa oči vracajú.

Bolo nad slnko a nad mesiac a nad hviezdy jasné, že toto dobre neskončí, že sa opäť raz popálim. Na to aby to skončilo pekne, to bolo až príliš ako sa hovorí perfektné, zlaté, a celé falošné. Úsmev, oči. Smiech. Rozhovory o tom, ako sa o mňa zaujíma. Neskôr o ňom a o mne. Dotyky. Všetko bolo tak falošné. „Čo budeme robiť“? Sedeli sme tam dlaň v dlani hľadeli do prázdna, nevediac čo príde, čakajúc možno na zázrak, skrátka na niečo, čo nám povie, čo budeme robiť ďalej. Teda...ja som čakala. On mal vo všetkom jasno. „Neviem. Asi sme obaja strašne hlúpo naivní“. Uvidíme“ Chytil ma tak pevno, ako v to skoré ráno dokázal a ja som sa zachvela. Verila do posledného momentu, hoci som cítila, že som opäť raz tá využitá, zabudnutá, videná len v minulosti, neplánovaná v budúcnosti ako dieťa neplnoletých rodičov. A potom, keď ma naposledy pobozkal neodolateľnými perami spolu so všetkými pocitmi, a nastúpil do autobusu, zostala som stáť. V hlave som mala zmätok, hoci som poznala pokračovanie tohto príbehu. Žieňa ho skrátka vždy cíti. Možno ho nečaká, no v hĺbke srdca cíti, a tuší. Čakala som deň, celý deň na odmietnutie, o ktorom som už vopred vedela. „Si úžasná, ale Neverím na vzťahy, kedysi som sa strašne sklamal. Prepáč ale nemôžem“ Nie som ten chalan, ktorý si si myslela že som“ A tu sa sranda maškarného bálu končí, masky dole dámy a páni, tu je realita. Ktovie, možno bol dôvod inde, možno bol tento dôvod skutočný. A koniec. Bodka, vyjebal sa na mňa. Proste odišiel, naveky, navždy, zapísal na zoznam. A teraz už vlastne nebude nič. Už zase len moje výčitky, prefackanie naivity, náplaste na srdce v podobe priateľov, západu a východu slnka, v podobe písmen, v podobe skorých rán a neskorých noci. V podobe sĺz. Potrebovala som sa opäť len popáliť. Ale už nie, nechcem sa zmeniť na úplný popol. Na kôpku nešťastia skladajúcich ľudské puzzle pocitov. Chlapi ma teda zatiaľ učia len bolesti a zabúdaniu. Prečo však vždy v momente, keď sa cítim tak vyrovnaná sama so sebou a šťastná taká, akou som? Vtedy proste opačné pohlavie príde, a odokryje slabú stránku, ktorú ešte nie som schopná tak dobre ovládnuť, ktovie či niekedy budem. Som nešťastná, pretože si za toto všetko môžem sama. A chcem aby moje vlastné ja začalo konečne myslieť aj na seba, nie len na spasenie druhých. A hlavne si uvedomilo, že niektorých ľudí treba nechať ísť, nedržať ich na silu v podobe myšlienkového „chýbaš mi“.

 Skutočný príbeh

16 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu