Hľadal som. Šiel ďalej. Bežal. Ale nikde nič. Nebolo nič čo by čo i len naznačovalo, že tam niekde, v tej hlbokej temnote je to čo hľadám. Svetlo. Čo i len malý plamienok sviečky, ktorý dohára. Krátky tenký lúč, ktorý sa prebíja cez to husté nič. Alebo je možné, že som už oslepol? Čo ak tie dlhé roky hľadania, blúdenia v tme otupili moje oči...čo ak už stratili cit vidieť? Nie. Neveril som. Nie teraz. Nie tu. Ale napriek tomu som hľadal. Akoby niečo vo mne stále dúfalo, no nebol som to ja. Možno to bola moja duša? Srdce? Myseľ? Nevedel som. Už som nič nevedel. Len som tak stál a pozeral do neznáma. Ak sa vôbec dá pozerať niekam, kde nič nevidieť. Veď som ani nevedel ako svetlo vyzerá. Je to pocit? Ma svoju tvár? A existuje vôbec? Čo ak je to len výmysel mojej fantázie? Len niečo čo hľadám aby som mal pocit, že môj život ma zmysel? A čo ak to svetlo predsa len nájdem? Čo spravím? Utečiem? Ostanem?
Bolo príliš veľa nezodpovedaných otázok na ktoré som hľadal odpoveď. A preto som rozmýšľal. Ale čím viac som sa snažil nájsť odpovede tým viac otázok sa vytváralo. Malo to hľadanie zmysel? Vtedy už nie. Len som stál. Ale nie preto žeby som nevládal. Bolo to preto, lebo som už neveril. A neverilo už ani TO vo mne. Len som čakal kedy zomriem. Veď len v Smrti bola istota. Láska bola len slovo. Plač prejavom slabosti a krik prejavom bolesti. A difinicia života? Mojej podstaty? Žiadna nebola. Len som jednoducho bol. A vlastne bez svetla som ani nebol. Tak ako ďalej?
Bezmocnosť. Možno pravé ta prebudila emóciu. Novú. Nepoznanú. Prekrásnu. A tá splodila búrku. Milióny ďalších emócii nad ktorými by sa dalo dlho polemizovať. Zrazu malo definíciu úplne všetko. Zmysel ktorý som nikde nenachádzal bol všade. Tisícky paradoxov založených na princípe.
Našiel som ho...
Vtedy keď už nič nemalo zmysel. Vtedy keď som už nič nečakal. Keď som nič neponúkal lebo nebolo čo prijať. Bez dôvodu. Stal predo mnou pocit ktorý mal tvár.
Myseľ mala otázky na odpovede. Nie odpovede na otázky....pretože žiadne otázky neboli. Nebol dôvoď klásť ich. No ak nebolo otázok kde sa vzali odpovede?
Duša dostala rozmer. Obrovské krídla. Našla svetlo. Malinky slabý lúč ktorý oči nezazreli. No aj tak tam bol. Neviditeľný očiam, no bol.
Telo sa naplnilo vášňou a zmyselnosťou. Srdce začalo cítiť. Všetky múry padli a... vznikol strach. Áno. Zľakol som sa. Schúlil do kutá ničoho a zavrel oči. No všetko silnelo. Už sa to nedalo. Nedalo sa utekať pred sebou samým. Otvoril som ich. Lúč mizol v diaľke a ja som len sedel a pozeral ako odchádza. So slzami v očiach a krikom...no nie na perách.
Hrdosť. Áno myslím, že práve ona bola príčinou úpadku podstaty.
Padli krídla, zmizla vášeň, zmyselnosť...no zostala bolesť.
No ja cítim, že som.
Že stále MILUJEM...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
daydreamer  16. 1. 2008 21:53
nadherny blog, fakt ze skvele napisany do prvej polky sa s nim celkom stotoznujem
Napíš svoj komentár