Málo kedy sa mi stávalo, že by som nemala na niečo odpoveď - aj keď bola nezmyselná, ale byť ticho je vlastnosť ktorú nemám. Preto ma zarazilo zistenie - že slová sú niekedy naozaj zbytočné...
vo chvíľach keď vám nič nechýba, keď ste šťastní, keď ste smutní, keď cítite prázdnotu, keď ste deprimovaní, ale aj keď ste zaľúbení....
stojíte oproti niekomu, hlavou Vám víri toľko myšlienok, napriek tomu s Vás nevypadne ani slovo....chcete toho povedať tak veľa, že si uvedomíte, že je to ťažké,že to napríklad neviete pomenovať správne, výstižne....
alebo - niektoré slová ktoré sa používajú nepomenúvajú to čo chcem povedať, zdajú sa mi príliš silné, nevystihujúce podstatu....alebo sú už "opoužívané"
Napríklad:
žiarlivosť (na niekoho)- závisť - podľa mňa príliš silné slovo, nežiarlim, len som smutná, pretože niekto trávi čas s niekym na kom mi veľmi záleží, ale napriek tomu mi to nevadí, veď nemôžeme byť vždy spolu
"stupne lásky" -
1. deň - mám ťa rada
2. deň - od šťastia z Vás vyletí "ľúbim ťa"
ďalší deň - pri nejakej romantickej udalosti "milujem ťa"
hmm, čo povedať človeku o 50 rokov aby to nestratilo "grady", aby to nebolo obohrané, aby to nebolo stereotypne, aby to počul ...
slová sú krásne, no napriek tomu sa nimi príliš mrhá...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár