Tento krát som bola dosť smutná z toho, že moji kamaráti, známi, všetci si užívajú prádzniny a ja som nevystrčila ani nos z domu. A ja segiňatko nemám s kým ísť von a pokecať.
Pri prechádzke som počúvala mp4-ku, ona je taká inteligentná že si robí čo chce a napriek môjmu zadaniu, aby púšťale pesničku za pesničkou, ona si urobí nezávysle odomňa svoj vlastný výber. Najprv mi pustila pesničku že "Kiss me" čo bola obľúbená pieseň môjho posledného priateľa a mňa. To ma rozladilo a melancholicky som kráčala ďalej a spomínala na tie krásne časy, keď sme kráčali touto cestou kde som bola v tej chvíli ruka v ruke, bozky, úsmevy. Pocit že mám pri sebe niekoho o koho sa môžem oprieť, kto je tu pre mňa, pre koho je v tej chvíli celý svet ukradnutý lebo je práve so mnou. Len on a ja - len my. Spomienky prechádzali z radostných chvíľ do tých smutnejších, keď mi už bolo naozaj nanič, a túžila som mať v tej chvíli niekoho pri sebe a cítiť tú lásku aspoň na chvíľku....
Sentimentálne spomienky prerušil ďalší výber mojej mp4-ky. Pesnička "Prečo plačeš" od neviem koho - no toto bol úder pod pás .... a možno nie.
"...prečo to je také ťažké keď sa cesty rozdelia,
zostane len kopa sĺz, nejaká pekná spomienka
prečo sa rozchádzajú tí, ktorí sa mali tak radi
prečo sa rozdelia dvaja, ktorým to najviac vadí
navzájom si lámať srdcia, načo je to dobré?
rozdeliť dve postavy, ktoré majú toľko zhodné
načo spôsobovať bolesť, keď je úplne zbytočná
načo je dobrý koniec, keď sa láske nič nevyrovná
prečo niekto začal ľúbiť, ak je to len veľký podvod
povedz mi prečo opak vzťahu môže byť len rozchod..."
Samé prečo a prečo a prečo? Tie otázky, stále dookola a dookola.
Pár chalanov, s niekym to bolo krajšie s iným horšie...každého som mala rada, každého som ľúbila iným spôsobom. Ale všetko spája to isté, skončilo sa to rovnako, so slzami v očiach, s nenávisťou voči sebe, voči nemu, voči ľuďom...smútkom a "zakopávaniu spomienok"
"netráp sa už preto, prídu ešte krajšie chvíle" a načo majú chodiť? aby sa to opäť opakovalo? koľký krát, šiety? siedmy? či desiaty? koľko krát sa človek musí sklamať kým nájde pravú lásku? Nie tú lásku z ktorej sa musí o pár rokov rozvádzať. Ale tú lásku, ktorá vydrží ako starím rodičom, aj 60 či 70 rokov.
Už neprvý deň kráčam po uliciach sama. Rozmýšľam čo je na tom také zlé, byť sám. Prišla som na to - myšlienky ktoré vám blúdia hlavou a nedajú sa odohnať.
Záver? Láska je láska. Človek sa môže sklamať aj milión krát, môže preplakať aj každú noc...ale aspoň ten chvíľkový pocit lásky...ten za to stojí.
"...skús sa trošku vzchopiť, viem že to ide ťažko, pozbieraj sa prosím, vymažeš to novou láskou, hovorí sa to ľahko, ale ťažšie sa to koná, poutieraj si slzy všetko začína odznova..."
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár