V tej chvíli som presne vedel, kde som. Tato ľudoprázdna miestnosť, plná malých zásuviek, bol môj katalogizovaný život. Všetky skutky. V každej sekunde môjho života. Skutky veľké i malé, zaznamenane oveľa podrobnejšie, než som si ich schopný sám pamätať
Zmocnil sa ma strach aj zvedavosť zároveň. Začal som náhodné otvárať zásuvky a skúmať ich obsah. Niektoré mi priniesli radosť a sladké spomienky. Iné tak intenzívny pocit hanby a ľútosti, až som sa mimovoľne poobzeral, či ma niekto náhodou nesleduje. Zásuvka so štítkom Priatelia bola hneď vedľa zásuvky Priatelia, ktorých som zradil.
Na zásuvkách boli všelijaké nápisy. Od celkom bežných až po veľmi zvláštne: Prečítané knihy, Klamstva ktoré som povedal, Koho som potešil, Vtipy na ktorých som sa smial. Niektoré boli aj zábavné svojou výstižnosťou: Veci ktoré som pokrikoval na svojich bratov. Na niektorých som sa ale vôbec nezabával: Veci ktoré som vyviedol v hneve, Veci ktoré som si v duchu mrmlal na svojich rodičov. Obsah zásuviek ma neprestaval fascinovať. Často som našiel omnoho viac kartičiek, než som očakával, inokedy ich bolo omnoho menej, než som dúfal.
Rozsiahlosť môjho života ma ochromila, Je vôbec možné, aby som za 20 rokov života stihol popísať všetky tieto tisícky, azda milióny kartičiek? Každá to však potvrdzovala. Každá bola napísaná mojim písmom. Každá niesla môj podpis.
Keď som si vytiahol zásuvku s názvom Piesne, ktoré som počúval, všimol som si, že každá je prispôsobená veľkosti obsahu. V tejto boli kartičky nahusto poukladane, a predsa som ani po metri nenarazil na koniec. S hanbou som ju zatvoril. Ani nie tak kvôli kvalite hudby, ale pre množstvo času, ktorý predstavovala.
Keď som natrafil na zásuvku s názvom Zmysluplne myšlienky, po chrbte mi prebehol mraz. Pootvoril som ju. Len trošičku. Nemal som odvahu skúmať jej obsah. Ale jej podrobný obsah mnou otriasol. Skoro som odpadol. To aj takáto chvíľa bola zaznamenaná?!
Zrazu ma zachvátil strašný hnev. Myseľ mi ovládla jediná myšlienka: „ Tieto kartičky nesmie nikto nikdy uvidieť! Musím ju zničiť!“ Zúrivo som vytrhol zásuvku. Teraz na jej veľkosti vôbec nezáležalo. Muším ju vysypať a jej obsah spáliť. Ale aj keď som ju otočil hore dnom a búchal ňou o zem, nepodarilo sa mi vysypať ani smietku. V zúfalstve som začal kartičky trhať, Nič! Boli ako z ocele.
Zničený a celkom bezmocný som zásuvku zasunul späť. Celom som sa oprel o stenu a rozľútostený som si zhlboka vzdychol. Potom sa ju zbadal. Zásuvka s názvom Ľudia, ktorým som povedal o evanjeliu. Jej rúčka, takmer nepoužitá, žiarila novotou. Potiahol som za ňu. Zo steny vypadla mala, asi desaťcentimetrová zásuvka. Kartičky, ktoré v nej boli, sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.
Zachvátila ma triaška. Potom prišli slzy. Padol som na kolena a neutíšiteľne nariekal a nariekal. Vylieval som svoju hanbu, zdrvujúcu hanbu za to všetko. Rady zásuviek sa mi krížili pred zaslzenými ocami. O tejto miestnosti sa nikto nikdy nesmie dozvedieť. Musím ju zamknúť a kľuč dobre schovať.
Keď som si utrel slzy, uvidel som ho. Nie, jeho nie. Nie tu. Kohokoľvek iného, len nie Ježiša!
Chvíľu som bezmocne civel, ako otvára zásuvky a číta kartičky. Vyberal si akoby intuitívne, tie najhoršie. Prečo musel čítať každú z nich? Potom som odvrátil zrak. Nedokázal som sa už ďalej pozerať na jeho zármutok – hlbší než ten môj.
Nakoniec sa otočil a cez celu miestnosť sa na mňa smutne zadíval. Zvesil som hlavu, zakryl si tvar rukami a znovu som sa rozplakal. Prišiel ku mne a objal ma. Mohol toho toľko povedať! Nepovedal však ani slovo. Plakal so mnou.
Potom sa postavil, opäť podišiel k stene a začal systematicky vyťahovať zásuvku za zásuvkou. Na každú cez moje meno napísal svoje.
„Nie!“ vykríkol som a ponáhľal sa k nemu. Ťahal som mu kartičky z rúk a stále dookola som opakoval: „Nie, nie.“ Na týchto kartičkách nemalo byt jeho meno. Ale bolo tam! Napísané sýtym odtieňom tmavočervenej. Ježišovo meno prekrylo to moje. Bolo napísané jeho krvou.
Jemne si vzal kartičku späť. Smutne sa usmial a podpisoval sa ďalej. Nechápem, ako to mohol tak rýchlo stihnúť, ale už v nasledujúcej chvíli zatváral poslednú zásuvku a vrátil sa ku mne. Polozil mi ruku na plece a povedal: „je dokonane.“
Postavil som sa a on ma vyviedol von z miestnosti. Na dverách nebola žiadna zámka.
Ešte budú napísané ďalšie kartičky...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár