Neviem ako to mám brať, ale skôr si myslím, že som vzťahový smoliar. To, čo sa mi spočiatku zdalo ako dobrý a harmonický vzťah sa po sťahovaní do spoločnej domácnosti, zmenilo na peklo.
Bola som naivná, keď som mu zverila do rúk syna a chodila do práce. On "pracoval" internetovo, kde prijímal objednávky, chodil potom na merania zákaziek, prijímal peniaze a ... a nič. Peniaze som nevidela, zákazníci nevideli objednaný tovar.
Nevšimla som si, že prestal byť milý a usmievavý. Pretože na mňa taký bol stále. Robila som od svitu do mrku. Tri zmeny vo fabrike boli pre mňa neskutočne náročné, potom ešte doma sa starať o chlapa vegetariána a malého škôlkara, ktorý prestal byť veselým bezstarostným dieťaťom.
Sotva tri týždne po svadbe sa mi stala "komická" (ironicky) vec. Ušiel mi manžel a pokúsil sa o sebevraždu. Presne v deň štvrtých narodenín môjho syna.
Dôvod?
Narobil dlhy, veľa podvodov a šli po ňom. Klamal, že všetko zaplatí z mojej výplaty o pár dní. Lenže, keď som mu odmietla peniaze dať, zmizol a nechal len list na rozlúčku. Napísal v ňom jednu vetu, ktorú si budem pamätať do smrti: "Idem na miesto, odkiaľ už nebudem nikomu ubližovať ani na obtiaž..."
Našli sme ho, znovu sa presťahovali, zmenila som prácu a viac pozorovala syna a jeho podivné správanie. Nechuť do jedla spôsobovala, že pri obede dvakrát vracal. Najskôr som si myslela, že je chorý. Napadli ma všetky možné katastrofické scenáre od brušnej virózy po rakovinu, tak som ho vzala k doktorke, ktorá ma upokojila, že nie je to žiadna taká choroba.
No na druhej strane ma vydesila. Môj syn bol v strese a mal z niečoho obrovský strach. Vypadli mu vlasy, až mal na hlavičke plešiny, schudol, z očí sa mu vytratila detská iskra.
Dôvod som zistila o pár týždňov neskôr, keď som prišla z práce skôr a vzala ho na prechádzku. Keď sme sa vrátili, nachystala som mu obed a so slovami, že idem len na záchod som ho chcela nechať v kuchyni. Vtedy tam vošiel môj "psycho" manžel a malý začal v panike kričať. "Maminka prosím ťa nenechávaj ma s ním." V očkách sa mu objavili slzy a neskutočná hrôza.
Zamračene som pozrela na muža a on sa začal smiať...naozaj sa začal smiať. Vtedy som pochopila čo, alebo presnejšie kto, bol dôvodom žalostného stavu môjho chlapčeka. Svokra ma obvinila, že štvem malého proti nemu. To bola posledná kvapka. Zbalila som sa aj so synom odišla a požiadala o rozvod. Neskôr sa ukázalo, že práve včas, pretože naňho bolo podaných viac ako 10 trestných oznámení a narobil v mene svojej firmy dlhy vo výške viac ako 35 tisíc eur.
Ak si myslel, že budem taká hlúpa a nebudem chrániť syna, bol na omyle. Už na začiatku nášho vzťahu som ho varovala, že ak si budem musieť vybrať, VŽDY si vyberiem syna.
A ja som ho ochránila.
"Povedal, že ak niekomu prezradím, že je na mňa zlý, už nikdy teba ani babičku neuvidím," toto mi povedal štvorročný chlapček jedného dňa na prechádzke v rodnej dedinke, keď som ho konečne presvedčila, že za NÍM už nikdy nepôjde, ani ho neuvidí.
Denne bojujeme so životom. Denne sa snažíme, aby sme prežili. Strávili sme dlhé roky osamote a tá samota mňa aj môjho chlapca naučila, že život je síce krutý, ale vždy budeme mať jeden druhého, vždy sa budeme navzájom chrániť.
Nepíšem svoj blog, aby som sa sťažovala, alebo niečo podobné. Píšem si ho ako pripomienku zlého, čo sme prežili a aby som nezabudla, že nie je dôležité, či máme "ocka" ako zo škatuľky, ktorý sa hrá na dobrého a dokonale starostlivého človeka. Dôležité je, že máme jeden druhého...
Teraz je z môjho chlapca prváčik. Je dobrý chlapec. Učí sa, snaží sa čo najskôr naučiť čítať, aby si sám dokázal prečítať rozprávkovú knižku, lebo, ako on tvrdí, nie je možné, aby si nejaká mamina pamätala toľko pekných rozprávok. Ja som zmenila zamestnanie a vrátila sa k svojej profesii. Od rozchodu s ex-manželom sme prešli ďalekú cestu. Spravila som si papiere, kúpila auto a vyplatila niektoré dlhy po mužovi, ktoré som síce ja platiť nemusela, ale pri ktorých vzniku som osobne bola.
Mamičke na materskej s trojčatami... manželskému páru, ktorí prišli pri tragédii v Číne o dcéru...bola som tam a hoci to nebola moja vec, ani môj dlh, zaplatila som a získala cenných priateľov, na ktorých nikdy nezabudnem.
Cieľ cesty životom je rovnaký pre každého, ale cesta samotná je len na nás...jedného dňa sa budem môcť otočiť a nemusieť sa za svoje činy hanbiť...a nebude sa za mňa hanbiť ani môj syn.
Ľúbim ťa chlapček môj...
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
georg21
28. 9.sept. 2015 19:59
Ste silná žena... držím Vám palce...
2
Ďakujem. Nie je umenie utiecť z boja, je umenie chrániť slabšieho a každá správna matka by si mala vybrať dieťa pred mužom...Ono za nič nemôže, prečo by malo byť trestané...naozaj ďakujem
Napíš svoj komentár