„ Ahoj, pekný deň!“ ešte začul mamu z kuchyne a už kráčal po chodníku.
Pomaly prepletal nohami. Bol taký unavený, že by dal hocičo za to, aby sa mohol vrátiť do svojej postele. Zasa škola, pomyslel si s odporom. Každý deň to isté. Tí istí ľudia, tie isté tváre, profesori, nudné rozhovory... Bezo zmyslu sa mu všetko zdalo. Tak vyčerpaný sa cítil zo svojho stereotypného života. Áno, rodičia sa snažili, dávali mu všetko, čo mohli, čo chcel. Priatelia, tí ho zase vypočuli, ale akokoľvek sa snažili, nevedeli ho pochopiť. A ak myslel na nejaké dievča, čo by vedelo zaplniť jeho prázdno v duši, tak žiadne také nebolo. Hoci sa mu vynárali obrazy mnohých. Niekto by povedal „ako to, že si z toľkých nedokážeš vybrať?“ No on hľadal niekoho výnimočného, pre ktoré by bol On výnimočný. Dievča, ktoré by ho bralo s jeho nedostatkami, ktoré by ho zbožňovalo. Ktoré by bolo pre neho všetkým.
Odtrhol pohľad od chodníka a pozrel pred seba na šedivé mesto uprostred januára. Zacítil na tvári nepríjemný chladný vietor. Pevnejšie si uviazal šál a poponáhľal sa. Chcel zahnať chmúrne myšlienky. Začať žiť realitou, nie svojimi snami, ktoré ho pomaly privádzali do šialenstva. Už sa blížil k škole, keď ju zrazu uvidel.
Zamyslene kráčala, ani sa nedívajúc dopredu, akoby bola mysľou niekde v neznáme. Niekde ďaleko od dnešného pustého rána. Na nejakom krajšom mieste, rozmýšľal. Veď mala taký jemný úsmev. Na čo môže myslieť? Na koho? Rozmýšľal, či ju má vôbec pozdraviť, veď sa spolu už tak dávno nerozprávali. Svižne kráčala, vietor sa jej pohrával s vlasmi, strapatil ju a jej to vôbec nevadilo.
Zrazu sa na neho pozrela. Ostal ako obarený a nevedel prečo.
„Ahoj,“ usmiala sa.
Jej zamyslený výraz sa stratil a uvidel prekvapenie. Ľahostajnosť.
Rozmýšľal, čo cíti on. Kedy na ňu naposledy myslel? Čo pre neho ešte znamená. Či jej dovolí, aby pre neho niečo znamenala. Či ona by mohla byť tou...? Veď nie je ničím zvláštna, ničím nevyniká. A čo on? Čo jej môže dať on? V tej chvíli mu prebehlo hlavou toľko pochybností. O nej, o ňom, o všetkom, čo jej nestihol povedať. Či by to niečo zmenilo. Ale mal pocit, že ona už na neho zanevrela. Veď sa jej prakticky vyhýbal. Nevedel ani ako ju osloviť. Ale dnes. To, čo videl na jej tvári... Asi to tak bude lepšie. Ani on už k nej nič necíti.
Tak ako sa mu to často stávalo, zamyslel sa natoľko, že sa jej dokonca zabudol pozdraviť.
„Čau, kamoš!“ štuchol ho niekto do pleca. Bol to jeho spolužiak. „ Čo máš taký zvláštny výraz?“ rozosmial sa.
„Čau,“ zamrmlal mu na pozdrav a znova sa pozrel za ňou. Uvidel na jej tvári akýsi záblesk. Odvrátila od neho zrak a zamiešala sa do davu, ktorý sa tlačil pri vchodových dverách do školy.
Som ja, ale hlupák.
„Asi si sa dobre nevyspal, čo?“ znova sa ho opýtal spolužiak, no on na neho v tej chvíli nemal vôbec nemal náladu.
Naozaj je jej úplne ukradnutý? Už si nebol v ničom istý. Žeby to bol zmätok...? Žeby sa topila v takom istom zmätku ako on? ...
„...no a už bolo dosť neskoro, keď som zistil, že raňajky nie sú ešte hotové a najhoršie bolo, keď som sa dozvedel, že ma otec neodvezie a že budem musieť ísť do školy pešo... hej!.. počúvaš ma vôbec?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sabinkaa
19. 3.marca 2007 16:42
velmi pekne napisane..
Napíš svoj komentár