„AU!“ zakričala som na hlas, keď som zakopla o vysunutú podlahu na chodbe. Ako nad tým rozmýšľam, v poslednom čase sa mi to stáva dosť často. Mama mi stále hovorí aby som si dala papuče, ale ja ako vždy neposlúchnem. Proste to ignorujem. A keď sa mi stane niečo takéto ta prehlási „Ja ti stále hovorím daj si tie papuče. Ale ty nie, veď načo.“ Horšie je že som nemala ani ponožky. A teraz mám palec opuchnutý a červený ako rajčina.
Vybehla som rýchle hore schodmi a obula som si prvé papuče, ktoré som našla. Gumené ružové papuče s oranžovými kvetinkami. Jasne že ich nemám rada ale keď sa človeku tri krát do dňa stane že zakopne a palec má celý červený a opuchnutý tak si obuje prvé papuče, ktoré uvidí.
Keď som vošla do izby, v ruke som už držala teplý čaj a sušienky. Áno. Bola som znovu chorá. Už tretí krát od začiatku školského roka a to bol iba november. Je to pekná otrava. Doma len ležím a spím alebo pijem čaj. To by som radšej chodila do školy. Ako tak pozerám von oknom na deti, ktoré chodia domov zo školy, tak im moc nezávidím. Skoré vstávanie a neskoré príchody domov. No vždy je to lepšie ako ležať v posteli a piť babkin bylinkový čaj. Tak to by som určite brala tú školu. Aj keď školu nemám moc v láske. No veď jasne. Škola. Keď ráno prídem do triedy „Hedviga“ už dávno sedí vo svojej lavici a pozoruje každého, kto vojde do dverí. Keď potrebuje byť zaujímavá tak sa postaví a začne sa hrať na veľkú alebo proste sedí na mieste a začne hučať. A ako inak „Kachna“ ju v tom podporuje. Začne hučať s ňou. Ešte že „Guľa“ toľko nehučí inak by som sa tam zbláznila. No teda nemám k tomu daleko. Každú prestávku sa tam idem zblázniť s hučania a buchotania. Niekedy sedím vo svojej lavici a keď len na chvíľku zdvihnem hlavu aby som zistila o sa okolo mňa deje, preletí mi ponad hlavu pomaranč alebo jablko. Človek aby sa každý deň v škole bál že mu niekto trafí do hlavi nejaké ovocie. Ale myslím si, že každému to tam lezie na nervy a nie len mne. No keď som sa takto rozrozprávala o škole, na vrátnika ktorý je na chodbe už o pol siedmej ráno a striehne kto prejde dverami, na toho určite nemá nikto zo školy. To teda určite nie. Akonáhle zazvoní zvonček, hneď je v pozore a začne robiť svoju prácu. A ak by niekto chcel utiecť zo školy... vlastne som nad tým ani nepremýšľala, pretože prejsť cez vrátnika je nemožné. Teda aspoň pre mňa. No myslím si že ešte nikto nikdy zo školy neutiekol.
Ale dosť bolo o škole. Račej sa vrátime ku mne do izby. No jasne, ten môj palec. Už je celkom v poriadku akurát že ma ešte trochu pobolieva. Ale to prejde rýchle. Aspoň si to myslím. Keď si tam dám babkine čarovné mastičky hneď všetko prestane bolieť.
Ako vám tu stále hovorím o mne, som aj zabudla na svoj bylinkový čaj od babky. Nie je veľmi dobrý ale nič iné piť momentálne nemôžem.
Keď som si z neho upila, na tvári sa mi objavili rôzne xichty. Ale prežila som to.
Postavila som sa zo stoličky a išla si sadnúť do obývačky a zapnúť telku. Ako som si sadala na gauč niečo som pod sebou zacítila. Rýchle som sa postavila a na zadku som si našla veľký červený fľak od kečupu. Môj mladší brat Rišo nechal na gauči tanier od kečupu.
Rozbehla som sa do kuchyne po utierku, no po ceste som stúpila rovno do mláčky, ktorú pravde podobne spravil môj malí psík Sendy. Tak som sa otočila a utekala som rýchle do kúpeľne aby som sa umyla. Otvorila som dvere a behom som sa ponáhľala do vane.
Keď som si to všetko očistila, vytiahla som si čisté nohavice a ponožky. Obliekla som sa a išla hľadať Sendy. Spala ako vždy v mojej posteli pod dekou. Zobrala som ju na ruky a položila som ju v obývačke na kreslo.
Pomaly som odkráčala do kuchyne, aby som si spravila niečo na jedenie. Otvorila som chladničku a načiahla som sa po maslo, zhodila som na zem 20 vajec v kartóne. A aby to nebolo dosť, vyliala som mlieko, ktoré bolo vyložené úplne hore. No toto sa môže stať snáď len mne. Rýchle som sa rozbehla po handru aby som to utrela.
Keď už bolo všetko čisté, konečne som si mohla urobiť chleba s maslom.
Už keď som si ho konečne spravila bez toho aby som hoci čo v kuchyni rozliala alebo prekotila, sadla som si do obývačky na gauč a odhryzla som si z chleba. No v tom niekto zazvonil na zvonček.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár