„Ahoj, Alex. Dlho sme sa nevideli. Ták, to kvôli tebe zomrel môj brat že ano?“
Alex sa na neho škaredo pozrel a potom vybuchol.
„Nebola to moja vina! Billy sa ma snažil len zachrániť nič viac. Nemohol som nič urobiť aby ho nezabili ! Keby môžem určite ho zachránim. Takto som to určite nechcel ani ja ! Neobviňuj ma z niečoho čomu som nemohol zabrániť Thomas jasné !?“
Thomas sa obzrel či ich niekto nepozoruje a potom pokračoval.
„Potichšie Alex. Si predsa na cintoríne. Nekrič tu na mňa dobre? Ja viem že si tomu nemohol zabrániť ale..“
„Tak potom prečo mi tu hovoríš že za to môžem ja !?“
„Hovorím ti nekrič tu, si na cintoríne ! Ale ja viem aj tak svoje Alex. Možno si tomu nemohol zabrániť, no keby si ťa nezobral na starosť, nestalo by sa mu nič a on by tu stále bol. Bolo by to všetko v poriadku.“
„Ja som ho o nič nežiadal Thomas. On mi povedal že mám s ním ísť. Ja som nikam ísť nechcel, no on ma prehovoril. On ma chcel zobrať k nemu domov. A nechápem čo sa ty do toho miešaš! Nieje to tvoja vec, či ma zobral, alebo nie ! A naposledy.. ja za nič nemôžem ! Keby môžem niečo spraviť, aby ho nezabili spravil by som to. Len ja som nemal ako. Bolo ich veľa Thomas !“
Chvíľu mlčal a nakoniec dodal „ Ja som ho mal rád. Bol to jediný človek, ktorý sa mi pokúsil pomôcť a teraz je preč.“
Alexovi sa začali do očí hrnúť slzy. Potichu odkráčal k ostatným ľuďom. Thomas sa na neho len nemo pozeral, no nič mu nepovedal. Ani sa ho nepokúsil zastaviť, len tam stál, ako keby z jeho slov skamenel. No nakoniec odkráčal za ním.
Bolo desať hodín. Pohreb sa už začal, no Thomas nespúšťal z Alexa oči. Ako keby ho pohľadom chcel zabiť.
Keď sa pohreb skončil, Alex si sadol k vykopanej jame a niekoľko minút tam ešte sedel. Keď sa postavil zo zeme, začalo pršať. Pozeral sa, ako kvapky dažďa padajú do jamy. Nevedel sa sústrediť na nič iné, ako na tie malé kvapky. Nevšimol si, že k nemu niekto k zozadu niekto ide. Bol to Thomas. Chytil Alexa za rameno a ten sa prudko otočil k nemu. Keď zbadal, že to je Thomas, rýchlo si strhol jeho ruku zo svojho ramena.
„Čo odo mňa zase chceš !?“
Thomas prižmúril oči. „Prišiel som ťa zavolať. Mary ťa nemôže nikde nájsť. Bojí sa o teba..“
Alex sa z údivom pozrel na Thomasa. „Veď už idem. Ja som len.. Som len premýšľal. Tak už idem.“
Ešte chvíľku tam stáli premočený od dažďa a pozerali na seba, kým Thomas nepovedal „Tak poďme..“
Keď prišli dovnútra a zabuchli dvere, Mary si ihneď všimla premočeného Alexa. Rýchlo pribehla k nemu.
„Alex kde si bol? Vieš ako som sa bála? Ďakujem Thomas, že si mi ho našiel.“ Usmiala sa naňho, no Thomas jej úsmev neopätoval.
„Nie je zač Mary. Veď aj tak som sa chcel ísť von prevetrať.“
Potom odkráčal niekam mimo nich ku stolu a sadol si na stoličku.
Mary sa znova otočila k Alexovi a strkala doňho nech si tiež ide sadnúť na stoličku. No Alex nešiel.
„Prečo si nechceš ísť sadnúť? Tam sa môžeš najesť..“
„Nie som hladný Mary. Chcem.. chcem ísť len domov“
Mary na neho smutne pozrela. „Pôjdeme Alex, ale musíme tu ešte chvíľku ostať. Určite si nedáš nič na jedenie?“
Alex pokrútil hlavou a išiel si sadnúť do rohu na lavičku. Oprel sa o stenu a za pár minút zaspal do hlbokého spánku.
Ocitol sa v izbe starého domu. Nebol si istý či presne vie kde bol, no ani nad tým tak nepremýšľal. Posadil sa na rozheglanú postel a zahľadel sa von oknom. Stále tam bola tma. Zažal si malú lampičku, ktorú našiel na nočnom stolíku. Postavil sa s postele a pomaly otvoril vŕzgajúce dvere. Počul ako dolu na prízemí domu niekto niečim búcha. Vyšiel von z izby a poobzeral sa okolo seba. Na stenách viseli obrazy malieb starých domov a krajín. Alex si pozorne prezrel každý jeden obraz. Keď schádzal dolu schodmi, jeden schod nahlas zavŕzhgal a Alex sa zľakol že ho niekto začul. No nikto si to ani nevšimol. Keď zišiel dolu schodmi, ihneď zamieril do kuchyne. Otvoril dvere a uvidel bol tam ten vysoký, plešatý muž zo šedivými fúzmi. Na sebe mal oblečené staré, zelené monterky a vyťahané tričko. Keď sa pozrel na Alexa, takmer sa pousmial.
„Tak čo chlapče, spalo sa ti dobre?“
„Dobrý večer, áno ďakujem. Prosím vás mohli by ste mi povedať kde to som?“
Muž sa sklonil k Alexovi „No chlapče, si v mojom dome.“ Pousmial sa.
„Ale ja som myslel.. Mohli by ste mi povedať kde presne som?“
Chvíľu bolo ticho, no keď chcel muž prehovoriť, Alexa zobudila Mary.
„Chceš ísť domov Alex? Odvediem ťa tam...“
Alex sa na ňu pozrel „Ty sa sem potom ešte vrátiš Mary? Ak by si tu chcela zostať tak si nerob starosti ja pôjdem domov aj sám, len my daj kľúče a ja..“
„ Nie nie nie Alex. Videl si na vlastné oči čo sa stalo Billymu. Nechcem aby ťa tí vrahovia našli. Nechápeš to Alex? Oni chceli teba.. Nemôžem ťa nechať ísť samého domov. Prepáč mi to.“
Alex sa na ňu pozrel s prekvapeným výrazom.
„Ale Mary. To nie.. Prečo by chceli práve mňa?“
„Keď si bol malí Alex, tvojich rodičov zavraždili a tebe sa podarilo utiecť. No nikto nezistil kto boli tí vrahovia. A teraz keď teba a Billyho z ničoho nič napadli mi došlo, že to boli určite oni. Chceli sa pomstiť tvojmu otcovi zato, že im ukradol prácu. Tak chceli pozabíjať tvojich rodičov aj teba. No teba sa im zabiť nepodarilo, tak si prišli po teba teraz, chápeš? Nemôžem ťa nechať samého.“
Alex nevedel čo má na to povedať. Ticho tam sedel a pozeral sa na Mary ako sa jej do očí tlačia slzy. Potom ho chytila za ruku.
„Neboj sa Andy, my to spolu zvládneme.“ Pomaly sa na neho usmiala a potom sa postavila. „Tak poď, ideme domov. Už je aj tak dosť neskoro.“
Alex sa postavil a jediné slovo na ktoré sa zmohol bolo „Dobre.“
Otvorili dvere a vyšli von do dažďa. Pozreli sa či niečo nejde a potom prešli cez cestu. Kráčali po daždi úzkym chodníkom domov.
Keď dorazili domov celý premoknutý od dažďa, Alex vyšiel hore schodmi do svojej izby.
Po chvíli vyšiel von a smeroval do kúpeľne. Keď sa osprchoval išiel si vyčistiť zuby a zistil, že jeho rana na čele tam už nieje. Bol veľmi prekavpený, pretože ráno bola ešte čerstvá, ako keby si ju spravil v noci. Nechápal čo sa to deje a račej to nechal tak. Umyl si zuby a sadol si vo svojej izbe k oknu.
Chvíľu pozoroval búrku a padajúci dážď do jazera, no potom zliezol z okna a ľahol si do postele. Pár minút pozeral nad seba na biely strop, no o potom zaspal.
Opäť sa ocitol v dome vysokého a plešatého starého muža. Sedel v kuchyni za jedálenským stolom a pred sebou mal misku s ovocím. Za miskou ležali noviny. Alex si ich zobral a na obálke si všimol dátum. Bolo 23. augusta 1895.
Alex vedel že to je iba sen, tak si tým dátumom vôbec nelámal hlavu. Odložil noviny späť sa stôl a vyšiel hore schdmi.
Všimol si jeden obraz vyvesený na stene.
Bol na ňom neveľký potok, ktorý oddeľoval les a lúku od seba. Keď sa na ten obraz Alex zahľadel lepšie, všimol si že mu je to miesto niečím povedomé. Spomenul si na sen, ktorý sa mu sníval prednedávnom. V tom sne ležal presne na tom istom mieste. Na tej lúke na obraze. Obraz sa začal z ničoho nič hýbať. Teraz tam bol nakreslený len les a v ňom štyri veľké červené oči, ktoré Alexa vydesili.
Poznal aj tie.
Keď sa na chvíľku obzrel za seba a potom zase naspäť, bol tam znova iný obraz.
Na tom obraze bol les, v ktorom bol maličký domček s lampou pri ňom. Alex nevedel čo si o tom všetkom má myslieť no poznal aj toto miesto. Bol to dom, v ktorom je práve teraz.
Chvíľu stál na mieste zo zadržaným dychom, no na koniec vydýchol a odkráčal do izby, v ktorej sa naposledy zobudil. No dvere boli zamknuté.
Chcel sa pozrieť cez kľúčovú dierku, no v tom sa z izby ozvali desivé zvuky. Chvíľu stál bez pohnutia. Keď sa Alex chcel rozbehnúť a vybehnúť von z domu, zrazu nemohol spraviť ani krok.
Veľmi sa chcel pohnúť a utiecť, no nešlo mu ani pohnúť prstom.
Dvere sa otvorili a vyšiel z nich vysoký, plešatý muž z dlhou bradou. Alex zadržal dych a pozeral sa mužovi priamo do očí. Muž sa na neho pozeral nepekným no aj prekvapeným pohľadom. Nadýchol sa a už chcel otvoriť ústa a niečo Alexovi povedať, no v tom vydýchol, obišiel ho a odkráčal dolu schodmi.
Alex ešte počul buchot jeho topánok a vŕzganie schodov keď po nich schádzal dolu, no o chvíľu nebolo počuť vôbec nič.
Konečne sa Alex mohol nadýchnuť a odkráčať ku schodom. Pozrel sa cez zábradlie dolu, ale nevidel ani nepočul tam nič.
Bola tam tma a ticho.
Nevedel kam ísť, tak sa pomaly a potichu vybral dolu chodmi.
No dolu nikto nebol.
Všade bola tma, iba v malej miestnosti s kreslom a poličkou kde boli uložené knihy, horel v krbe slabý ohník. Alex si všimol že už pomaly dohorieva, tak sa otočil a odkráčal von z domu.
Keď vyšiel na čerstvý vzduch von z domu, všade bola príšerná tma.
V diaľke pred sebou uvidel malú bránku, tak sa rozbehol k nej. Bránka bola zamknutá, no na pravej strane na stĺpiku pri nej bol zavesený malinký kľúč. Alex si ho zobral otvoril bránku a rozbehol sa preč. Asi po pätnástich minútach si uvedomil, že bránku nechal otvorenú a kľúč zastrčený v nej.
Bol už dosť ďaleko od domu a nechcelo sa mu vracať naspäť, tak sa s tým prestane zbytočne zaťažovať. Veď koniec koncov.. už sa tam nikdy nevráti. Vráti sa naspäť do dediny.
Po niekoľkých krokoch začul tiché šuchotanie z temnoty stromov. Zastavil a porozhliadal sa okolo seba. Nič nevidel, no šuchot sa k nemu približoval. Bol to šuchot listov zo stromov popadaných po zemi, a pomaly sa k nemu blížil zozadu.
Zrazu Alex počul ako sa šuchot listov zrýchľuje a keď sa otočil zvalila sa na neho obrovská príšera s červenými očami.
S papule mu tiekli sliny a kvapkala krv.
Dych príšery bol neznesitelný. Alex zadržal dych a vyvalil na príšeru svoje modré oči, ktoré boli teraz tmavomodrej skoro filovej farby. Príšera pomaly začala otvárať papuľu no v tom sa Alex prebudil celý spotený a vystrašený.
Vstal s postele a prešiel k stolíku na ktorom mal položený pohár s vodou.
Napil sa a potom sa pozrel na hodinky. Bolo pol piatej ráno tak si Alex znovu ľahol do postele.
V tom momente ako zatvoril oči, zaspal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
matej7771
24. 6.júna 2011 00:36
no sice netusim kto ti povedal ze je to hrozne ale mne sa to fakt paci a musim uznat ze mas styl a velky obdiv odo mna
Napíš svoj komentár