O pol desiatej ráno vyšla hore schodmi do Alexovej izby aby ho zobudila. Keď otvorila dvere na Alexovej izbe, Alex sedel za svojim písacím stolíkom a pozeral sa von oknom.
Keď vošla Mary do izby Alex sa otočil na svojej stoličke a pozrel sa na ňu. Oči mal krvavo červené a opuchnuté od plaču.
Mary prišla k Alexovi bližšie a utrela mu slzu, ktorá mu stekala po líci.
„Alex, čo sa stalo?“ prisunula si taburetku ktorú mal pri stolíku a sadla si na ňu.
„Mary. Myslíš si že za smrť Billyho môžem ja? Teda.. že ho zabili kvôli tomu, že ich nenechal aby zabili mňa?“ utrel si oči.
„Jasne že za to nemôžeš ty Alex. Aj keby si chcel tomu zabrániť, no nemohol si. Nemal si ako. Veď sa pozri -“
„Nie Mary. Môžem za to ja ! Oni chceli mňa a nie Billyho. Keby Billy nechal aby ma zobrali bol by tu. Bol by stále nažive ! Ja za všetko môžem Mary. Zabili aj mojich rodičov pretože ma vtedy chránili !
Keď som mal šesť rokov, začal som mávať zlé sny. V tých snoch som sa dostával do sveta, v ktorom je všetko iné. V tých snoch som býval v malej dedinke, ktorá sa volala Strongworld. Za tou dedinkou je lúka, pri ktorej je veľký les. Keď som mal šesť som sa tam neodvážil ísť. No teraz sa tie sny znovu vrátili. Bol som v tom lese a je v ňom dom, v ktorom býva neznámy muž a -“
Takže ty hovoríš že kvôli tomuto ťa chcú dostať?“ spýtala sa vydesene no aj prekvapeno Mery.
„Keby si ma nechala dohovoriť“ povedal jej Alex „tak by si ma určite pochopila. Neviem presne prečo ma chcú, ale viem že keď sa zraním v tom sne, tak ráno sa zobudím zo zranením aké sa mi stalo tam. Neviem prečo ale je to tak. A myslím si, že práve pre toto ma chcú tí muži dostať. No nemusí to byť pravda.“
Keď Alex dohovoril, nastalo ticho. Mary nevedela čo má na toto Alexovi povedať, tak sa postavila a odišla dolu schodmi.
Alex sa otočil späť k oknu a začal nad všetkým premýšľať.
Nevedel čo to s ním je a prečo máva tie divné sny, no v poslednom čase sa tie sny, nezdali ako sny – teda skôr by sa to dalo nazvať ako nočná mora. Alex ničomu v tom divnom sne – teda nočnej more – nechápal a pritom to bolo také živé akoby sa to už niekedy stalo.
No stále mu nešiel do hlavy ten dátum. Rok 1895.
Nie toto sa nemohlo nikdy stať. Vtedy predsa ešte ani moji rodičia netušili že budem žiť. Vlastne ani moji rodičia neboli na svete. Toto sa mne nikdy nemohlo stať.“ povedal si mrmlajúc popod nos sám pre seba.
Nechcel tomu veriť, neveril tomu. Nemohla to byť pravda.
Postavil sa zo stoličky a otvoril svoje izbové vŕzgajuce dvere, s ktorých sa odlupovala biela farba.
Keď vyšiel na chodbu, drevená dlážka pod kobercom nenápadne vŕzgala. Na chodbe niečo zacítil. Prišiel do rohu chodby a na zemi si všimol rozliatu malinovku. Teda aspon si myslel že je to malinovka, no smrdelo to ako skysnuté ovocie. postavil sa a poobzeral sa okolo seba. Na stene zbadal veľký starý obraz, ktorý si nikdy predtým nevšimol. Bol na ňom starý manželský pár. ženu nikdy v žinote nevidel, no muž mu bol odniekial známy. V tom zbadal dátum napísaný v ľavo dole na obraze. Rok 1888. Alex si hneď spomenul na sen ktorý sa mu sníva vždy keď zavrie oči. Toho muža pozná s toho sna, no tá žena sa v ňom nikdy neobjavila.
A v tom niekto zazvnil na zvonček. Alex sa zľakol tak že skoro zhodil hnedú vázu, ktorá bola položená na poličke za ním.
Zišiel dolu chodmi a otvoril dvere. Pred dverami stál asi 40 ročný muž s čiernym klobúkom na hlave a dioptrickými okuliarmi. Muž sa na Alexa pousmial a podal mu ruku ,,Ahoj, ty budeš asi Alex. Ja som Jack Underwood. Veľmi ma teší." Alex mu podal ruku a odvrchu až po zem si ho premeral.
,,Som Maryn priateľ. Je Mary doma?"
Alex na neho zazrel, pozrel sa za seba, ustúpil o krok dalej a potom povedal:
,, Nie. Nieje doma. Išla pred chvíľkou von niekam. Potrebujete od nej niečo?"
,,Potrebujem sa s ňou o niečom porozprávať.Tak ja už idem. Keď príde domov jej povec že som ju hladal dobre Alex? Ďakujem." Jack Underwood sa otočil a kráčal dolu schodmi. Alex už chcel zavreť dvere no v tom na neho zakričal:
,, Pán Underwood nechceli by ste Mary počkať tu?"
,,Jasne alex, ďakujem."
Obaja vošli do domu. Jack si v chodbe zavesil kabát na vešiek a vyzul si čierne pol topánky. Alex ho odviedol do obývačy na gauč.
,,Pán Underwood..."
,,Prosím hovor mi Jack" usmial sa naňho.
,,Tak teda.. Jack dal by si si niečo na pitie?"
,,Máte tu minerálku?"
Alex odbehol do kuchyne a hneď sa aj vrátil ,, Áno máme. Jemne perlivá, môže byť?"
,,Jasné, ďakujem Alex."
Keď Alex odbehol do kuchyne po minerálku, Jack sa postavil a začal si obzerať obývačku. Prešiel ku stárím knihám v polici a začal si ich obzerať. Keď prišiel Alex z kuchyne aj s pohárom minerálky, Jack zatvoril knihu, vrátil ju na zaprášenú poličku a vrátil sa späť na gauč.Potom si všimol obraz ktorý vysel nad malou skrinkou na ktorej bolo položené staré - možno aj pokazené - rádio. Podišiel k nemu a otočil sa ku Alexovi ,,Veľmi pekný obraz. Tá krajina mi pripomína jedno miesto. Ani neviem aké ale od niekial ho poznám. myslím že som tam už bol."
,,Ja tiež. teda ja som tam nebol, iba mám taký pocit že áno. Mám pocit že ho odniekial veľmi dobre poznám. A tam.." ukázal prstom na lúku v obraze ,,tam som aj ležal. Presne na tom mieste v obraze som ležal na tráve a pozeral na čisté nebo bez mrakov." Povzdichol si ,,No a možno sa mi to len zdalo. Ja som tam byť nemohol. Nikdy som nebol nikde inde ako v tomto meste. Nikdy."
Jack na neho ešte stále pozeral, keď začal niekto odomikať dvere. Oby dvaja sa zľakli a išli do chodby. tam už stála mary a vyzliekala si dlhý červený kabát. Hnedý klobúk s fialovou mašľou zavesila vedľa kabátu. Keď zdvihla hlavu Alex s Jackom stáli vo dverách a pozerali sa naňu.
,,Ahoj, Jack. Ahoj, Alex." Prepchala sa medzi nich a išla do kuchyne. ,,Čo tu robíš Jack? potrebuješ niečo?"
,,Mary, potreboval by som sa s tebou o niečom porozprávať." Pozrel na Alexa. ,,V súkromí."
Alex na neho zazrel ,,Tak ja idem hore do izby." Otočil sa odkráčal hore schodmi do svojej izby. keď zabuchol dvere omietka na stene pri dveroch odpadla na zem.
Pozrel sa na stenu z ktorej omietka odpadla a potom na zem. Prikrčil sa zodvihol omietku a hodil ju do koša.
Alex sa pozrel sa na hodinky. Bolo pol šiestej večer. Zrazu začal na okennú dosku klopkať dážď. Najprv pomaly a potichu, no o chvíľku to bolo stále rýchlejšie a hlasitejšie. Začalo uplne pršať. Alex sa pozrel von oknom na dážď padajúci do jazera. Ten pohľad sa mu vždy páčil. Vždy mu to pripomenulo mamu a otca, keď mal štyri roky, ako na chate sedávali vonku na lavičke, pili horúcu čokoládu a sledovali dážď padajúci do jazierka pri chate. Nechcel na to teraz myslieť, aby sa znova nerozplakal. Odvrátil sa od okna a ľahol si na krásne ustlanú postel. Ešte raz pozrel na hodinky na nočnom stolíku. Bolo za osem minút šesť. Alex zatvoril oči a zaspal.
Znova sa ocitol pred domom starého muža. Rozhliadol sa okolo seba a potom otvoril hrdzavú bránku. Prešiel na staré, hnijúce, drevené schody, na ktorých bolo niečo rozliate. Bola to krv. Chvíľku na to znechutene hľadel, no potom sa odvrátil ku dverám. Keď ich videl naposledy, bola na nich tmavohnedá odlupujúca sa farba, no teraz boli natreté na zeleno. Chytil sa zhrdzavelej kľučky, stlačil ju a dvere sa pomaly s vrdzgotom otvorili. Pozrel sa do malej, tmavej mistnosti a nikoho nezbada. Potichu prešiel do obývačky, v ktorej ako vždy horel oheň va kamennom krbe. Podišiel bližšie k vyblednutému červenému kreslu a všimol si v ňom spiaceho starého muža, ktorý potichu chrápal. Zdalo sa mu že tvrdo spí, tak ho nechcel zobudiť a prešiel hore schodmi do úzkej chodby, v ktorej boli na každej strane dvoje dvere. Alex si pametal kde mal "svoju izbu". Boli to tmavohnedé dvere, z ktorých sa po kúskoch odlupovala farba. Chitil klučku a potichu otvoril dvere do izby. Bol prekvapený, že dvere ani trošku nezavŕzgali, no keď sa pozrel do izby, uvidel prázdnu miestnosť, v ktorej bolo akurát tak veľké drevené okno s dlhými bordovými závesmi až po zem, ktoré boli celé od prachu. Bola tam tiež odlupujúca sa omietka popadaná po krajoch izby. V miestnosti to páchlo, ako keby tam nikdy nikto nebol a nevetrali. Alex zatvoril dvere a prešiel ku bielim dverám, na ktorých bolo niečo napísané čiernou farbou. Bolo to rozmazané a Alex to nevedel prečítať. Iba sa nato pozrel a potom stisol klučku.
Vošiel do starej kúpelne, v ktorej bol cítiť veľký smrad. V rohu za dverami, bola po zemi rozliata krv a vo vani si Alex všimol nejaké zviera. Nevedel presne či to je zviera, ale ani to nechcel zistiť. Rýchle zavrel dvere, ale tak, aby nezobudil spiaceho starého muža. Potom podišiel ku ďalším dverám. Boli zo všetkých najkrajšie a ani farba sa z nich neodlupovala. No potom Alex zistil že sú zamknuté. Keď už chcel ísť preč, všimol si kľúč, ktorý bol ukrytý za malou lampou pri dverách. Zobral ho do ruky, a pomali odomkol dvere. Keď ich otvoril, uvidel izbu. Bola uprataná a čistá, úplne bez prachu. Vošiel dovnútra a zatvoril za sebou dvere. Sadol si na veľkú, mekkú a ustlanú postel, na ktorej boli natiahnuté dlhé červeno hnedé návleky z hodvábu, ktorých vôňa bola zmyselná, ako vôňa krvavo červených ruží. Poobzeral sa okolo seba a na stene uvidel veľký obraz, na ktorom bola žena oblečená v čiernych elegantných šatoch a vedľa nej bol muž oblečený v čiernom saku s bielov košelou a čiernym motílikom na krku. Ten muž Alexovi pripomínal starého muža, so svojou manželkou. Podišiel bližšie k obrazu a v ľavom rohu dolu si všimol dátum. 25. augusta 1948. Bol to rok kedy muž, ktorý býva v tom dome mal len okolo tridsiatky. A potom mu zomrela manželka. Mohlo to byť keď mali okolo šesťdesiatpäť rokov. Určite to bola ich stará spálňa, no starý muž ju zamkol aby do nej nikto nechodil. kto by aj mohol keď býva uprostred temného lesa sám? Alex netušil prečo to starý muž tak sparavil, no veľmi ho to tak ani netrápilo. A potom si všimol starý album, ktorý ležal pri posteli na drevenom stolíku. Zobral ho do rúk a začal si prezerať fotky. ,,Boli naozaj šťastný" pomyslel si Alex keď listoval v starom albume. Vyrušilo ho až vŕzganie podlahy na prízemí domu. Starý muž sa určite už zomudil a ochvíľku vijde hore schodmi. Alex zavrel album položil ho na nočný stolík a postavil sa s postele. Ešte kým vyšiel z dverí na chodbu upravil červené návleky aby neboli pokrčené a potom otvoril dvere. Keď ich zamikal starý muž už kráčal hore schodmi. Alex na poslednú chvílku stihol položiť kľúčik do skrýše tam kde ho našiel a potom muž vyšiel spoza rohu. ,,Čo tu robíš?" spýtal sa Alexa starý muž prekvapene.
,,Ja... ja som len... Spali ste a tak som vás nechcel vyrušovať tak som šiel hore. myslel som, že v tej izbe, v ktorej som bol naposledy, možem prespať. Ale.."
,,Ako dlho si tu chlapče?" prerušil ho vrozprávaní starý muž.
,,Dlho nie. Asi tri minuty čo som vás našiel spať v kresle a potom som vyšiel hore a chcel som si ľahnúť."
,,Tú izbu som zrušil. Môžeš sa vyspať dole. Ale toto už nikdy viacej nerob. Vždy keď sem náhodou narazíš, vždy ma zobuď rozumieš? Inak neskončíš dobre chlapče." Rozzúrený starec otvoril dvere do svojej izby a potom zabuchol. Alex ešte chvíľu stál na chodbe bez pohnutia, no potom sa obzrel okolo seba a rozbehol sa dolu schodmi. Už chcel otvoriť vchodové dvere, no potom si všimol padacie dvere. Pomali ich začal otvárať, aby nezobudil starca, ktorý pravdepodobne išiel znovu spať. Otvoril ich a zbadal schody, ktoré viedli pravdepodobne do pivnice. Vo vačku mal zápalky a zboku na schodíku uvidiel sviečku. Zobral si ju do ruky a začal zostupovať po schodoch. Všade bolo plno pavučín, vzduch tam bol chladný a vlhký ze každý jeho nádych doňho vniesol kus tajomna a strachu. Keď pomaly zostupoval dolu, začul tam nejaké zvuky. Pomali zišiel zo schodov a kráčal po temnej úzkej uličke stále rovno. Na konci chodby bola klietka, v ktorej niečo bolo. Alex sa priblížil bližšie a uvidel tri veľké príšery, ktoré naposledy videl, keď vošiel po prvý raz do lesa. Príšery z velkými tesákmi a červenými očami, ktoré im svietili ako červené svetlá. Alex podišiel ešte bližšie a v tom príšera otvorila oči. Pozerala na Alexa nepekným pohladom. Keď začal odstupovať od klietky všimol si, že klietka nieje zavretá. Príšera vyskočila na dvere a otvorila klietku dokorán. Alex sa rozbehol ku schodom, no v tom sa o niečo potkol a spadol.
A vtedy sa zobudil celý spotený a zadychčaný. Pozrel sa von oknom a už svietilo okno. Na hodinkách bolo pol desiatej ráno. O takom čase mu Mary vojde do izby a otiahne závesi, no dnes nie. Alex bol prekvapený, ale myslel si že ešte spí.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
radkinsonline
1. 9.sept. 2011 23:49
Krásne píšeš koľko plánuješ častí?
Napíš svoj komentár