temnota pohltila moju dusu do vecnej noci
a moj zial zmenila v skutocnost. ked chladny vietor mojho dychu prinasa smrt a moj smutok nasobi utrpenim. tam zviera ma uzkost do nicoty nekonecna
kde stony vecneho zarmutku mrazia moje spomienky.
tak chladne a tak krute, nekonecna tma, smutok, zial, samota. zatrateny do vecneho nepokoja tam kde fuka chladny vietor mojho dychu v korunach stromov cierneho lesa a pocut len vykriky nenavisti a bolesti uz naveky bludim opusteny a uvezneny vo vlastnom ziali. tam naveky bludim tmou.
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár