Teraz sedím za počítačom, uvažujem nad tým, spať sa mi nedá. Čakám kým sa neprelomí druhá hodina ráno, zaspím, aspoň tisíc krát sa počas noci prebudím a ráno idem do roboty. Roboty, ktorá i keď ma baví, nenapĺňa ani životné minimum, je načierno a moje vzdelanie je mi k nej nanič.
Alebo príde víkend, a spím a spím aj doobeda, cez deň som i tak unavená a nič ma nebaví. Nič. Sem tam padnem do alkoholového ošiaľu, kde zrazu je sranda, zrazu je všetko zábavné a naopak, zrazu sa dá prežívať naplno aj smútok, konečne plačem. Príde triezvosť a všetko je preč. Aj smútok, aj radosť.
Tak sa opíjam znova, znova a znova, ak treba ísť do práce, pretrpím to tam a idem sa opiť. Ak nie, lanárim niekoho a ideme piť, hneď ako pretrpím celú procedúru nechcenia robenia niečoho, čo je pre deň nutné. Obliecť sa, najesť sa, umyť sa, učesať, nedajbože aj namaľovať. Opijem sa. Urobím pár problémov, pretože normálne sa opiť a ísť domov neviem. Musím niekde zaspať, stratiť kľúče, alebo aspoň niekomu vynadať.
Prípadne v cudzej spoločnosti zmeniť moju osobnosť pred cudzími na inú. Aké zábavné, áno v opitosti áno. Predstierať, zisťovať, naťahovať, sledovať reakcie, dumať. A v tichosti sa na tom zabávať.
Potom príde útlm, žalúdok ani myseľ už alkohol nechce, nemám chuť. Nemám chuť zas na nič.
Okej, hlavu hore, zas len nejaká tá frustrácia, tak máš napiču obdobie, musíš vstať, vzchopiť sa, vyriešiť čo si zavarila za posledné obdobie. Všetko bude v pohode.
Len komu sa chce prehryzovať všetkým, keď nemá chuť ani hnúť prstom. Nemá chuť.
A keď príde to dobré, zas sa stane niečo.
A je z toho bludný kruh.
Stále dookola. Už skoro 6 rokov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár