Ahoj. Takže, ....neviem, čo o mne potrebujete vedieť. Som jeden z userov Birdzu, nebudem bližšie špecifikovať. Vzhľadom na vek Birdzu tu nie som ani krátko, ani dlho, aj keď mne to už príde ako nejaký ten piatok. To je asi všetko.
Ako vnímaš svoje postavenie na Birdzi? Keby bol Birdz rodina, ako aký člen by si sa označil?
Ako strýko z tretieho kolena. Pár členov rodiny vie o mojej existencií, pre väčšinu som ale príliš vzdialený. Aj keby zistili, že niekoho takého v rodine majú, nevedeli by, či vôbec ešte žije.
To znie dosť negatívne.
Povedzme, že mám taký svoj malý okruh. Ale necítim nejaké.....internetové zázemie, ak to tak môžem pomenovať.
Aha. Ako by si definoval toto internetové zázemie? Ako ho získať? Je dôležité?
Myslím, že by sa možno dalo merať tým, koľko ľudí vás pozná a s koľkými interagujete. Ako ho získať? V prvom rade sa zúčastňovať na behu a ďalej už je to o človeku a jeho charaktere.... niekto je priateľskejší, otvorenejší alebo priebojnejší, ako iní, tak, ako v reálnom živote. Nie je to žiadna veľká veda a podľa mňa je trochu odveci dávať alebo prijímať v tomto smere nejaké rady, je to ako tie americké knihy o tom, ako získať priateľov alebo ako byť viac asertívny. A či je dôležité, záleží na tom človeku.... od niekoho budeš počuť, že má pocit, že na Birdzi zapadol, že je súčasťou niečoho. Od niekoho nie, pretože tento človek to ani nepotrebuje. Minimálne to nepotrebuje pociťovať na internete. Vo všeobecnosti si myslím, že dôležité nie je. Ako som naznačil, ide len o internet. Malý bonus k reálnemu životu.
Napriek tomu ti hneď napadlo, že toto zázemie nemáš. Máš pocit, že ti chýba?
Hm. Asi hej. Trochu.
Aj keď si povedal, že sa jedná len o malý bonus?
Znie to protichodne?.... Pozri, to je tak. Niekedy, aj keď si uvedomujeme, že svet internetu nám nemôže toľko toho ponúknuť, prehnane sa naň upíname.
Čiže je to aj tvoj prípad? A prečo si myslíš, že to ľudia robia?
Ech, začína to byť príliš....no dobre (vzdych). Hej, je to aj môj prípad. Preto som riešil svoje prípadné blogové neúspechy, preto spomínam to zázemie, o ktoré vlastne vôbec nejde, pretože.... o ten internetový svet vlastne nejde vôbec. Asi to znie protichodne.... Myslím, že niekedy ľudia riešia to, na čom im až tak nezáleží, vytvárajú ilúziu, pre iných a možno aj pre seba, že je to strašne dôležité a že o to ide. Aj keď nejde. Pretože sa im to rieši ľahšie, ako niečo iné, čo nevedia v živote zvládnuť, pretože začínajú tými menšími problémami. Tým, ktorí sa prehnane ponoria do vôd internetu, je ľahšie dušovať sa nad tým, čo sa deje napríklad na Birdzi, ako si vyriešiť oveľa dôležitejšie záležitosti. Zrazu si uvedomíš, že aj keby si mala ... napríklad ten úspech, po ktorom túžiš, nič by sa tým nevyriešilo. Pritom sa za tým ženieme ako posadnutí. To aj ja zvyknem robiť. Musím sa potom zastaviť a pripomenúť si, že o nič nejde.
A o čo potom týmto ľuďom ide?
O skutočný život. Nezvládajú ho. Svoje sny, čím ďalej, tým veľkolepejšie, upierajú niekam inam, aby dosiahli nejakú kompenzáciu svojich komplexov. Teraz príklad, ktorý nesúvisí s internetom: že vraj majú ľudia s nízkym sebavedomím alebo čím presne tendenciu mať sny o svojej veľkolepej budúcnosti, niečo na štýl „ešte to všetkým ukážem“ alebo „nielen, že budem niekto, budem slávny niekto“. Nazval by som to.... efekt škaredého káčatka. Máme pocit, že za utrpenie sa nám automaticky dostane odmena, pretože tak je to predsa fér. Ale kto povedal, že všetko beží podľa pravidiel fair play? Ale to odbieham.... Chcel som povedať, že čím mizernejší reálny život, tým väčšie upnutie sa na svet internetu a väčšie očakávania, dúfanie, že nám dá čosi, čoho sa nám zatiaľ v realite nedostalo. Potom sa strašne snažíme a prežívame aj toto celé tu. Napríklad sme neuroticky posadnutí túžbou po úspechu. Lenže aj keby sme ho tu dosiahli, stále nebudeme šťastní, lebo zrazu, keď dosiahneš svoju virtuálnu latku, opäť si raz uvedomíš, že v realite si nikto. Že si celý čas sedel pri klávesnici a písal, aby sa ti dostalo uznanie. A možno sa ti aj dostane, ale ako? Ľudia, čo boli vonku s kamarátmi, sa vrátia domov, strávia posledné chvíle pred spaním pri tvojom blogu a pochvália ťa. Lenže nie je to tak, že píšeš toľko preto, lebo nemáš nič lepšie na práci? Ty, ktorému niekto povie, že si talent, nie si náhodou vlastne loser bez kamarátov? (nejdem hádzať všetkých úspešných ľudí do jedného vreca! Nie som žiaden škatuľkovač ani závistlivec!) Sedíš doma a píšeš, aby tí druhí mali o čom čítať. Ježiš, prepáč, rozkecal som sa...
To nevadí. Neprebrali sme všetko, ale bolo to podnetnejšie ako pýtať sa ťa na to, aké blogy rád čítaš Ďakujem za rozhovor.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mixelle
30. 8.augusta 2010 14:25
ja normálne nemám čo dodať.. teda ak je to tak ako si myslím a imaginárna postava predostruje názory autora.. ale proste presne vystihnute
Napíš svoj komentár