Napriek tomu, že ešte stále vyzerám na pätnásť, ale o tom som nechcela.
Kedysi mi prišlo, že je vždy o čom písať, všetko šlo tak nejak samé. Teraz sa pozriem do seba, čo by som odtiaľ mohla dostať von a nejak tam nič nie je. Buď mi škola, televízia a iné výdobytky modernej spoločnosti vymyli mozog, alebo som prekročila tú povestnú hranicu, za ktorou to bude stále len horšie.
Som ako....Susedia po neviem ktorej sérii! Alebo aký seriál len chcete, proste taký ten, čo beží tak dlho, že si všetci prajú, aby už skončil a aby sa im ho podarilo čo najrýchlejšie vymazať z pamäte. Ok, kedysi to bolo vtipné, ale po dvadsiatich dieloch bol tak akurát čas, skončiť.... A ono to konečne končí a všetci diváci si vydýchnu, priam aplaudujú a velebia boha televízneho neba, že zastavil blížiacu sa apokalypsu v podobe nudy, keď tu zrazu tí istí tvorcovia a protagonisti nabehnú s novým programom, ktorý sa chce tváriť sviežo, pritom má potenciál oklamať vás na asi tak dva diely. V prvom nadobudnete pocit, že je to ten istý humor, len vtipy o Maďaroch teraz nehovorí poľovník, ale napríklad učiteľka a v druhom si to overíte. A keď zistíte, že viac pozornosti ste vlastne venovali reklame na Rajec s tými zlatými zvieratkami, uvedomíte si, že tudy cesta nevede. A taká som. A čo je najhoršie, teraz som si uvedomila, že tí Susedia neboli vtipní vlastne nikdy. Sakra. Ja nechcem z porovnania s tou reklamou na Mentos vyjsť ako porazená! -dýchaj!-
Ale hej, prispievam, ja viem, nemusíte proti mne vyťahovať, kedy naposledy som uverejnila blog. (....včera) Ale ja chcem....neviem ani, čo chcem. Spokojná s tým byť chcem. Všetko mi to príde ako podradné témy a prvoplánové blogy. Možno sa proste prejavuje môj komplex a ja mám pocit, že som za tie tri roky, čo tu som, dosiahla primálo. Niekto bude namietať proti tejto poslednej vete....ale to je ako vtedy, keď som vyhrala štvrté miesto v súťaži k piatemu výročiu manga.sk....nie, že by som vedela kresliť a bola tak dobrá...to len ostatní boli ešte horší! Ani blízkym osobám by som tú čarbanicu neukázala! Čo tam po vyhodnotení, keď vy si o tom myslíte svoje?
Čo sa týka iných vecí, ako písania, tam vlastne ani neviem, či som ešte primladá a nič som sa ešte nestihla naučiť, alebo som pristará a zaostávam (ako mi naznačujú pracovné ponuky a kopa mladých umelcov). Aby som vám priblížila svoje celkové rozpoloženie, opíšem vám postavu z detektívky, ktorú som práve dočítala. ("Nebožtík si neprial kvety") Jednalo sa o chlapíka, ktorý vcelku vedel hrať na klavíri, šermovať, aj maľovať. Ako ho opísala iná postava, má mnoho talentov, takže ho nemôže uspokojiť nejaká obyčajná práca v kancelárii, ale žiaden z nich nie je rozvinutý, takže to s ničím nemá šancu niekam dotiahnuť. Veľmi frustrovaný chlapík to bol.... A taká som. (okrem toho, že som ako Susedia) Totálny antitalent som hádam len na šoférovanie, ale nič neviem poriadne. (Som jedna z tých, čo sa ako deti bez problémov všetko naučili a potom nevedeli, ktorým smerom sa uberať a preto sa tu rozpisujem o umení, keď vlastne študujem matfyz (na ktorom samozrejme tiež nevynikám) A čo je horšie, mne nie je jedno, že som jedna z tých....no. Obyčajných ľudí. Tak, napísala som to. Smejte sa mi, že tak strašne chcem vyniknúť, keď som rovnaká, ako vy, možno aj horšia. Rozhodne nevýnimočná.
Dávnejšie som si naordinovala, že sa budem hrať na pozitívnu a konštruktívnu, možno sa stane zázrak a niečo si aj vsugerujem. Takže, po sťažnostiach pristúpme k hľadaniu nejakého konštruktívneho riešenia. Keďže nie je veľká šanca, že si splním nejaký z mojich naprosto nereálnych snov (z ktorých polku možno ani skutočne nechcem), vidím to na vzdanie sa ambícií. Tak a teraz všetci vidíte, kam vás pozitívny prístup a hľadanie riešení dostane!
Keď som bola malá, mala som často taký divný pocit vnútri. Opísala som ho slovami, že "mi niečo chýba". A sranda je, že to tak cítim zase (alebo skôr ešte stále). No dobre, nie je to sranda, ja len zvyknem používať tú formuláciu. Čo som týmto posledným odsekom chcela povedať? Že možno nejde o písanie, možno nejde ani o vyniknutie. O čo ale ide, to neviem. Ale chýba mi to. Bez toho žartu, že žena nevie, čo chce, ale nebude mať pokoj, kým to nedostane.
Cítim sa nejaká stratená na tomto svete...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
cjubou
23. 7.júla 2010 22:44
ale to, že sa ťa snažia ľudia presvedčiť o opaku nespomenieš
2
Robíš si srandu, toto nemôžeš myslieť vážne...Akoby bolo každé slovko, čo si sem napísala, bolo odobraté z mojej hlavy......
Mám trochu talent na kreslenie...trochu na fotenie...malinko na písanie...nikdy som v ničom nevinikla a nikdy som sa s tým nevedela zmieriť...
Keď mám jeden z mojich neopísateľných pocitov...opíšem to slovami..."niečo mi chýba"
Raz som čítala..., že keď si niekto myslí, že mu niečo vo vnútri chýba a zamiluje sa, tak príde na to, čo mu v doterajšom živote chýbalo..Nakoľko to je pravda, netuším..
Mám trochu talent na kreslenie...trochu na fotenie...malinko na písanie...nikdy som v ničom nevinikla a nikdy som sa s tým nevedela zmieriť...
Keď mám jeden z mojich neopísateľných pocitov...opíšem to slovami..."niečo mi chýba"
Raz som čítala..., že keď si niekto myslí, že mu niečo vo vnútri chýba a zamiluje sa, tak príde na to, čo mu v doterajšom živote chýbalo..Nakoľko to je pravda, netuším..
4
Idem na to... asi od konca.
Ten pocit niečoho chýbajúceho chápem dosť dobre, poznám ho na vlastnej koži (alebo skôr na vlastnom vnútre) - niekedy ho cítiť viac, niekedy menej, ale pravidlom je, že čím viac ho cítiť, tým depresívnejšie stavy mám (nie depresie, len depresívne stavy). Ak niekedy zistím, čím to je spôsobené, resp. ako sa to dá zrušiť, určite sa ozvem
Svojich snov sa nevzdávaj, buď rada že nejaké máš, že sa snažíš niekam smerovať - nie ako ja - viem čo nechcem, ale neviem čo chcem a slovo ambiciózny okolo mňa ani nikdy neprešlo... (Lebo niekedy to naozaj nie je o tom, na čo máš, ale o tom, čo chceš - ak chceš príklad z praxe - pozri koľkí ľudia čo nevedia spievať sa stali spevákmi, tí čo nevedia písať sa stali spisovateľmi a nech mi odpustia vášniví priaznivci výtvarného umenia, ale niektoré tie najväčšie umelecké diela (a najdrahšie) vyzerajú fakt otrasne)
Pokiaľ ide o "obyčajných ľudí" - tam som sa úplne našla... A ešte aj teta psychologička mi na testoch pre výber povolania povedala, že "čokoľvek budem robiť, budem v tom dobrá" (možno použila slovo výborná, ale to už asi len aby zakryla tú negatívnu stránku veci). A trochu to dávam za vinu rodičom, lebo som v detstve z takých tých mimoškolských činností chodila akurát na angličtinu a pol roka na tanečnú, kde sme sa za celý čas naučili tancovať jednu pesničku. A ak som niekam chcela ja dobrovoľne chodiť, vymysleli si absurdné dôvody, prečo nie. Takže kým jedna kamarátka bola úžasná plavkyňa a gymnastka a druhá vedela hrať na klavíri, ja som sedávala doma nad knihami (a pritom už ani v tom nejako nevynikám a v poslednej dobe som schopná jednu knihu čítať pol roka) A možno to bol jeden z dôvodov, prečo som sa vybodla na matfyz - mala som z tej školy rovnaký pocit - naučili ma základy z milióna vecí, niektoré z tých vecí mi aj išli, ale nič ma nenaučili tak, aby som v tom bola dobrá a vedela to využiť aj v praxi...
A teraz prejdem k tomu poslednému a najdôležitejšiemu bodu...
A ešte ho aj zvýrazním, špeciálne pre teba...
(chvíľu som premýšľala nad tým, že by som ti sem vyrobila taký veľký výkričník poskladaný z malých výkričníkov, ale asi by v konečnom dôsledku vôbec nevyzeralo tak, ako chcem, takže ostanem len pri veľa výkričníkoch)
! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! !
Vôbec NIE SI ako Susedia!
Písať určite vieš... A ešte som pri žiadnom článku nemala pocit, že sa opakuješ stále dokola, alebo že je nudný alebo niečo...
Teraz som si spomenula, ako si mi raz napísala niečo v zmysle že "knihu by ti z toho aj tak určite nevydali" a mne teraz došlo, kde by si s týmto štýlom mohla uspieť viac než s knihou a kde by toto sedelo - noviny. Vieš, nejaký vlastný stĺpček alebo rubrika alebo tak... (aj keď... mne osobne by sa aj tá kniha páčila )
Oukej, ak som na niečo zabudla a spomeniem si na to, ozvem sa s ďalším komentárom... (a medzitým sa idem utápať vo svojej obyčajnosti )
Ten pocit niečoho chýbajúceho chápem dosť dobre, poznám ho na vlastnej koži (alebo skôr na vlastnom vnútre) - niekedy ho cítiť viac, niekedy menej, ale pravidlom je, že čím viac ho cítiť, tým depresívnejšie stavy mám (nie depresie, len depresívne stavy). Ak niekedy zistím, čím to je spôsobené, resp. ako sa to dá zrušiť, určite sa ozvem
Svojich snov sa nevzdávaj, buď rada že nejaké máš, že sa snažíš niekam smerovať - nie ako ja - viem čo nechcem, ale neviem čo chcem a slovo ambiciózny okolo mňa ani nikdy neprešlo... (Lebo niekedy to naozaj nie je o tom, na čo máš, ale o tom, čo chceš - ak chceš príklad z praxe - pozri koľkí ľudia čo nevedia spievať sa stali spevákmi, tí čo nevedia písať sa stali spisovateľmi a nech mi odpustia vášniví priaznivci výtvarného umenia, ale niektoré tie najväčšie umelecké diela (a najdrahšie) vyzerajú fakt otrasne)
Pokiaľ ide o "obyčajných ľudí" - tam som sa úplne našla... A ešte aj teta psychologička mi na testoch pre výber povolania povedala, že "čokoľvek budem robiť, budem v tom dobrá" (možno použila slovo výborná, ale to už asi len aby zakryla tú negatívnu stránku veci). A trochu to dávam za vinu rodičom, lebo som v detstve z takých tých mimoškolských činností chodila akurát na angličtinu a pol roka na tanečnú, kde sme sa za celý čas naučili tancovať jednu pesničku. A ak som niekam chcela ja dobrovoľne chodiť, vymysleli si absurdné dôvody, prečo nie. Takže kým jedna kamarátka bola úžasná plavkyňa a gymnastka a druhá vedela hrať na klavíri, ja som sedávala doma nad knihami (a pritom už ani v tom nejako nevynikám a v poslednej dobe som schopná jednu knihu čítať pol roka) A možno to bol jeden z dôvodov, prečo som sa vybodla na matfyz - mala som z tej školy rovnaký pocit - naučili ma základy z milióna vecí, niektoré z tých vecí mi aj išli, ale nič ma nenaučili tak, aby som v tom bola dobrá a vedela to využiť aj v praxi...
A teraz prejdem k tomu poslednému a najdôležitejšiemu bodu...
A ešte ho aj zvýrazním, špeciálne pre teba...
(chvíľu som premýšľala nad tým, že by som ti sem vyrobila taký veľký výkričník poskladaný z malých výkričníkov, ale asi by v konečnom dôsledku vôbec nevyzeralo tak, ako chcem, takže ostanem len pri veľa výkričníkoch)
! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! !
Vôbec NIE SI ako Susedia!
Písať určite vieš... A ešte som pri žiadnom článku nemala pocit, že sa opakuješ stále dokola, alebo že je nudný alebo niečo...
Teraz som si spomenula, ako si mi raz napísala niečo v zmysle že "knihu by ti z toho aj tak určite nevydali" a mne teraz došlo, kde by si s týmto štýlom mohla uspieť viac než s knihou a kde by toto sedelo - noviny. Vieš, nejaký vlastný stĺpček alebo rubrika alebo tak... (aj keď... mne osobne by sa aj tá kniha páčila )
Oukej, ak som na niečo zabudla a spomeniem si na to, ozvem sa s ďalším komentárom... (a medzitým sa idem utápať vo svojej obyčajnosti )
5
nevedel som ze sa ocenujes podla poctu napisanych Blogov na birdzi , ale kazdy ma ine pririty, to je pravda.
6
Za zenitom ...
Hej, kde sú tie časy, keď tu boli spŕšky smutných blogov dievčaťa, ktoré vyzeralo zlomene ...
Jaj, moje, taká si šikovná a ešte aj v zmesi z tohto s výnimočnosťou nájdeš nejaké negatívum, lebo keď sa pozrieš na drsných grafikov, ktorí už napríklad vyrábajú ako na bežiacom páse nejaké bannery, ktoré nikdy nikomu nepomohli ani nepomôžu k ničomu zmysluplnejšiemu, tak vidíš ... Neviem, čo vidíš?
V podstate všetko, čo tu vyprodukuješ sa ľuďom páči ...
Problém je ten, že to vraj nevyhovuje tebe ...
Minimálne kopa tvojich fotiek ti vyhovuje ...
A tam je problém, že ... ? ... Si vďaka nim ešte nebola v žiadnom časopise?
Čím má človek viac, tým má asi viac problémov, ak má takýto pohľad ... Čím viac toho urobí, tým viac vecí, s ktorými nie je spokojný, je na svete ...
Hej, kde sú tie časy, keď tu boli spŕšky smutných blogov dievčaťa, ktoré vyzeralo zlomene ...
Jaj, moje, taká si šikovná a ešte aj v zmesi z tohto s výnimočnosťou nájdeš nejaké negatívum, lebo keď sa pozrieš na drsných grafikov, ktorí už napríklad vyrábajú ako na bežiacom páse nejaké bannery, ktoré nikdy nikomu nepomohli ani nepomôžu k ničomu zmysluplnejšiemu, tak vidíš ... Neviem, čo vidíš?
V podstate všetko, čo tu vyprodukuješ sa ľuďom páči ...
Problém je ten, že to vraj nevyhovuje tebe ...
Minimálne kopa tvojich fotiek ti vyhovuje ...
A tam je problém, že ... ? ... Si vďaka nim ešte nebola v žiadnom časopise?
Čím má človek viac, tým má asi viac problémov, ak má takýto pohľad ... Čím viac toho urobí, tým viac vecí, s ktorými nie je spokojný, je na svete ...
Napíš svoj komentár