Ležala som dole kopcom na nekvalitne urobenom štrkovom chodníku za domom. Ani mi nenapadla taká tá tradičná otázka, že kde sa zrazu na mojom bruchu vzal chodník. Posledné asi dva kroky som už vedela, že sa idem vytrieť, len už som tomu nemohla zabrániť.
Rýchlo som vstala, vzala mikinu a batoh a dobehla na autobus, na ktorý som sa pôvodne ponáhľala a tam som si tíško krvácala, akoby nič.
čas: o viac ako pol hodinu neskôr
miesto: Baumax
Stála som so spolužiačkou I. na záchodoch v Baumaxe a čistila si rany. I. mi s výbavou svojej kabelky asistovala pri všetkom, čo som potrebovala, od manikúrových nožničiek až po leukoplasty.
Teraz by som sa asi mala vrátiť v čase a vysvetliť, prečo sme boli práve v Baumaxe. (nie, nevybrala som si ho ako útočisko, ani sme sa nechystali do hneď vedľa stojaceho krematória)
Moji spolužiaci, teraz už vlastne bývalí spolužiaci, sú po väčšine už magistri, ktorých čaká vzdanie sa zľavnených električeniek a podobné radosti dospeláckeho života. Získanie titulu sprevádza akt, volaný kreslenie na chodník. Znie to ako sranda, lenže, number one postreh k úplne všetkému od Anzu a jej akademického teamu s počtom členov jedna (po tých rokoch už bolo načase, aby som vás s ním konečne oboznámila) znie:
Ľudia sú idioti.
Človek by neveril, aké náročné je organizovať ľudí. A to aj napriek tomu, že sa jedná o skupinku trinástich dospelých s akademickými titulmi druhého stupňa. Podaktorých bohužiaľ život nenaučil také veci, ako odpovedať na výzvy alebo dokonca smsky.
Napriek takýmto exemplárom a všeobecnej ignorácii sa nám s I. podarilo zohnať väčšinu z oných trinásť ľudí, od ostatných sme dostali povolenie napísať ich mená za nich. (narýchlo sme to robili kvôli jednej babe, ktorá chcela utorok a o tej sme dnes ráno zistili, že má teplotu a antibiotiká)
Ráno sme sa vybrali do Baumaxu, aby sme kúpili farbu. Zostava bola ja, I. a S., s ktorým som pred mesiacom a pol stopovala do Prahy. S. bol na Erazme a teda spolu so mnou nie je ešte titulovaný MaGoR, o to vtipnejšie je, že práve my sme tam boli celý deň. Škoda len, že umývanie mi zabralo toľko času, že to som kľudne ten autobus mohla zmeškať a ušetrila by som si toto všetko.
Najhoršie je, že to schytalo jedno znamienko. Ešte aj moje obľúbené. Nie, že by som si znamienka delila na obľúbené a neobľúbené. Znamienka sú proste znamienka, neprechovávate k nim pocity. Ale toto jedno je výnimka. Mám znamienko na asi jednom z najnemožnejších miest, kde človek môže znamienko mať. Prvé je na líci hore pod okom a to moje je na podobnú nôtu:
Ľudia na takých miestach obvykle znamienka nemávajú a to z toho prostého dôvodu, že by inak vyzerali príliš ako filmové postavy a primálo ako ľudia. A ja o svoje teraz možno prídem.
Vráťme sa ale k tomu, ako to vyzeralo, keď sme prišli s farbou pred školu.
Ak som si chcela sadnúť na zem, musel mi niekto pomôcť a spúšťať ma, rovnako ma musel ťahať, ak som chcela vstať, otvárať mi fľašu a vyberať za mňa veci z batohu. Keby som chcela, mohla som mať aj asistenta, čo by mi vypísal potvrdenie o návšteve školy. Všetci sa ma pýtali, ako sa to stalo a ja som im všetkým len hovorila, že neviem chodiť.
Napriek tomu som im namaľovala väčšinu obrázku na chodníku (to ma nebolelo), bez výčitiek, že by som bola uzurpátor, čo si privlastnil štetec, pretože som bola jediná, koho to bavilo. Ešte sa aj vybral môj motív (už mám plán, ako sa o rok napojíme), takže som si od začiatku natešene vzala kriedu do ruky, behala hore-dole po parkovisku a črtala línie a asi šesť ľudí postávalo vedľa a pridávalo svoje myšlienky. Potom, aby boli užitoční, mi behali po novú kriedu alebo mazali, čo bolo zle. Bolo to super. Keďže som už maľovala na dvere podobu sira Isaaca Newtona driemajúceho pod stromom, pričom tie dvere boli normálne zavesené v pántoch, takže občas bolo treba nasadiť krkolomnú polohu, vedela som, že nejakú krivku na chodníku proste s prehľadom dám. A oni mi verili tiež, dobrý to pocit.
Chcela som s výsledkom dve fotky, ktoré pre mňa ale bolo fyzicky nemožné urobiť. Prenechala som ich I. a tvárim sa ako kreatívna myseľ v pozadí. (na konci sme sa fotili štyria, pričom len dvaja boli naozaj magistri )
Takže taký bol môj deň. Sedím si zafáčovaná pred počítačom, cítim sa vcelku fajn, dúfam, že sa rýchlo vrátim k normálu a teším sa na fotky!
P.S.: Odhalili ste ma, nenakvapkala som do toho svoju krv, len sme sa o tom rozprávali.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
madiska
27. 6.júna 2012 13:10
Aj ja mám na tom mieste znamienko!!! Len je na pravej strane a možno trošička viac na boku, ale v podstate je také podobné. A tiež je moje obľúbené
2
Do budúcna - chodníky, či už štrkové alebo iné - sú fajn, ale až tak veľa náklonnosti a až s takým elánom im venovať naozaj netreba
Napíš svoj komentár