Zmáčala som mu klávesy od mojich sĺz.


Vdýchla som mu na moment dušu.


Stal sa terčom mojich potláčaných citov a mojim najvernejším priateľom, ktorému som dokázala povedať, čo ešte nikdy nikomu (...)

Chýbal mi ako mi ešte nechýbal nikto nikdy...

Tak veľmi som si priala, aby si sadol vedľa mňa...

...a začali sme hrať našu spoločnú pesničku o láske, čo prekoná všetko a nikdy neskončí...

Chcela som sa oprieť o jeho ramená, prepletať si s ním prsty hrajúc na klavíri a ukryť sa do jeho náručia pred mojimi pochybnosťami...

...o tom, že dnes sa skutočná láska nenosí

...o tom, že ľudia si nedávajú druhé šance...

...o tom, že som ťa navždy stratila (...)

Klavír...

...smútil spolu so mnou

až kým vôkol mňa neprechádzali ľudia...

...kráčajúci do práce

Nasadila som si svoj nesmelý úsmev...a klavír mi sľúbil, že nikomu nikdy nič nepovie...ani to, že neviem naozaj hrať...

Možno znova...

...o tretej ráno znova za tebou prídem...

...vyliať si dušu...

...o tom ako chcem byť večnou melódiou tvojho srdca...








 Vyznanie
Komentuj
 fotka
pachirisue  22. 11. 2015 17:00
takéto môžem
 fotka
fragile.  22. 11. 2015 20:17
 fotka
antifunebracka  23. 11. 2015 16:08
tie body tam mali nejaky hlbsi zmysel? bo ma nesmierne iritovali
 fotka
ironic  23. 11. 2015 20:27
Skvelé, že si sa vrátila
 fotka
bencen  24. 11. 2015 15:21
Krásne a smutné, až som sa v tom našiel..
 fotka
armita  16. 12. 2015 23:38
@Antifunebracka asi som ich tam pretlačila nechtiac toľko, pretože slovami nedokážem ani len trošku zachytiť ten (po)cit, aj keď by som veľmi chcela

@Ironic ďakujem

@Bencen úprimne ma mrzí, že si sa v tom našiel...ale verím, že raz bude u teba lepšie
Napíš svoj komentár