Stačí mi, že som (sme) stratená (í) a nájdená (í) vo všetkom a v ničom (goodbye)

Hľadala som slová v piesni, v knihe podobné mojim citom, ale nič ma neuspokojilo natoľko, aby som mohla vyhlásiť smelo, že tie slová sú stvorené pre mňa. Čo keď je na svete niekto ako ja kto si ich potrebuje prečítať a nedokáže ich pomenovať? Viem, že slovami sa dá vyjadriť v takýchto chvíľach strašne málo...

Vždy ma upokojí pocit nepopísaných strán. Ich vôňa a smelosť zachovania si prítomného okamihu bez zbytočných rozmarov.

V ovzduší visela dusná atmosféra na ukričanej lavičke. Vyryli sme do nej naše spomienky ukryté v kútikoch duše. Nikto nám ich nikdy nevezme (...)

Oprela som sa o Teba polovičnou váhou bremena z hrdosti aká som pri Tebe silná. Avšak Ty si mojou zraniteľnosťou, pri ktorej zabúdam na zvyšok sveta a nechávam sa unášať momentom. Pri Tebe mám pocit, že všetko naokolo žije (...)

Zbadali sme zabudnutý strom. Chodievali sme sa oň spoločne opierať, Mojim stromom si bol Ty. Vďaka láske som zdolala búrku citov. Nič z toho ma tak intenzívne nebolelo ako mohlo keby som nemala Teba (...)

Držím pevne v rukách najväčší poklad. Nepustím si ťa. Lícom sa túlim k tvojmu lícu, nosom si prechádzam pevne vychodené línie tvojej tváre. Dotyky plné nás, večné a bez bodky (...)

Boli takí, ktorí sa mi nezmyselne spovedali z malicherných problémov. Ľutovali sa (čo nenávidím), prehrali skôr ako začali bojovať (čo nenávidím). Víťazi sa nevzdávajú nikdy akokoľvek ťažko je (kričala som šialene nahlas).

Všetko je ako má byť. Nezmyselne sa pýtať prečo nikdy nebudem. Z toho som vyrástla. S časom sa človek dozvie viac...

Musela som sa pousmiať za každým ako si mi z tváre utrel smútok v podobe tichých sĺz, ktoré si premenil v plač od šťastia. Ja viem, tento rok bol kruto vtipný. Nesťažovala som sa a ani sa sťažovať nebudem. Slabá nie som a ani nebudem. Viem, že ten kto naozaj trpí, trpí mlčky. Bolesť nie je vec, ktorú smiem ukázať každému rovnako ako láska nie je cit na vystavovanie ľuďom, ktorým vôbec nepatrí.

Neverím slovám o tom, že sny sa neplnia. Nesplnia sa jedine ak nezmeníme vnútorný dialóg. Nechcem sa obzrieť späť ako tridsaťročná a prežívať s pocitom, že som nežila spôsobom akým som žiť chcela.

Dnes v rukách držím niečo ako list na rozlúčku.
Vieš, že sa skutočne nelúčim
Vieš, že spolu budeme už „asi“ navždy (tých, ktorých mám rada si strážim)
Vieš, že skutočne musím odísť pre ranu osudu (...)

Všetky slzy roka zliate do únavy. Spýtala si sa ma s kým som, odpoveď bola príliš ľahká, usmiala som sa. S tým kto ma nepustí z vlastného dohľadu. Vieme, že cítime to isté (...)

Stačí mi, že v tvojich starostlivých očiach vídavam moje oči. Stačí mi dotyk tvojich rúk plných bezpečia a istoty. Stačí mi, keď sa usmievaš...Stačí nám, že sme stratení a nájdení uprostred všetkého a ničoho (...)

Si mojim dažďom stekajúcim z tváre
Si mojim vetrom,
ktorý prehluší každú myšlienku na beznádej
Si mojim tepom
(...)

Nikto z nás by sa nemal trápiť
Staré lásky už dávno nebolia
Tou starou láskou si bol večne Ty sám
Tou nedosiahnuteľnou láskou čo sa zmenila na rozprávku
(...)

Viem, že táto báseň bude posledná. Jediná, ktorú pochopíš Ty sám. Zatiaľ čo iní si budú domýšľať nezmyselné hry (...)

Dal si mi pocit tepla
Keď mi on hovoril o tom čo smiem a nesmiem
Dal si mi pocit sily
Keď mi on hovoril, že to nikdy nedokážem
Dal si mi pocit zraniteľnosti
Keď som ju potrebovala cítiť
Dal si mi pocit viery
Keď som ju nemohla v sebe nájsť
Dal si mi pocit
že sa o seba nemusím večne starať sama
Dal si mi pocit sna
Keď som prestala veriť, že sa ho skutočne dotknem
Dal si mi pocit nad pocity
(...)

Zvieram v rukách zbohom. Usmievam sa cez slzy. Neviem čo je na tom také nejasné, že som pri Tebe svoja.

Ešte si pamätám ako som pískala stereotypnú melódiu o tom
...že ľúbiť už nedokážem...
...ale som s tým s kým som vždy byť chcela...
(...)

Láska má mnoho podôb. Niektorá sa ľuďom vymyká spod kontroly. Niektorej sa nedá ujsť...

Vieš, že odídem
Vieš, že ľudí, ktorých ľúbim si nesiem so sebou kamkoľvek sa pohnem v duši
Vieš, že nezabúdam na jediný sľub
Vieš ako veľmi som vďačná za všetko dobré a zlé čo sa mi v živote stalo

Verím, že sa už nevrátim ..na miesto plné pochybností...(rovnako ako verím, že sa nestratím)
...nech sa deje čokoľvek...

Viem, že niekedy je koniec tým najvzácnejším začiatkom. Intenzívne svetlo žiariace v čase tmy...

A aj keď nie som veriaca...uvedomujem si, že chcieť veriť je niekedy viac...snáď sa o seba postarajú moji najbližší...alebo sa o nich postará Sila z hora...v deň kedy naozaj odídem...

Dnes sedíme za klavírom
Hráme tú našu
Veselú rozprávku
ktorá neskončí
...ak nebudeme sami chcieť...

Ak sa jedného dňa vrátim, viem, že jedno miesto je pre mňa obsadené. Tvoje náručie.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu