Ako nás našli svätojánske mušky

V tú chvíľu som cítila dokonalé šťastie. Napĺňalo mi postupne celého človeka unaveného teplom a naháňaním komárov, stúpalo mi nahor rozhorúčenou pokožkou, skákalo po znamienkach, vyššie a vyššie, až mi zaľahlo v ušiach. Bosé nohy sa mi hompáľali v prichádzajúcej noci, hoci Z. svojimi bez problémov dosiahol na zem. Sediac na kraji malého pódia som sa v duchu pýtala seba samej, ako som sa do tohto bodu vôbec dostala. Pri pohľade na nízke drevené lavičky oproti nám sa mi v mysli vybavoval obraz malej Artloverky s knižkou v ruke, úplne samej na kraji maličkého amfiteátra. To by bol môj večer, keby som bola na letnom tábore ako decká, ktoré tu udupali trávu a nakričali do každého kúta. Letné tábory sa ma ale, vďakabohu, dávno netýkajú a zdá sa, že ani osamelé posedávanie bokom a vytrácanie sa .

Namiesto neistých myšlienok a pochybností som sa uvelebila na obláčiku idyly. Myslím, že najprv trochu labilne a nedôverčivo (veď kto by veril vlastnému šťastiu, keď ho vidí na vlastné oči?), ale teraz si v ňom prekladám jednu krátku nohu cez druhú.

Vo vzduchu bolo cítiť trávu a niečo sladké, čo som nevedela identifikovať. Zaklonila som hlavu. Viacero šťastných okamihov mám spojených s pohľadom na hviezdy. Na Orave je ich vidieť omnoho viac, omnoho krajšie ako v Bratislave. Upokojuje ma sledovať nočnú oblohu, nechať sa hltať nekonečnou tmou.

Viete, čo by dobrý filmotvorca pridal do tejto mäkkej scény? Svätojánske mušky. Odrazu boli tam! Z. zbadal prvú a ja som sa hrozne tešila. Bolo ich stále viac. Svietielkovali v kríku priamo oproti, poletovali okolo nás, okolo nízkych lavičiek, popri celom drevenom pódiu. Z. si jednu nejakým kúzlom prilákal do dlane a pozorovali sme zblízka jej blikotajúci zadoček. Cestou k chate takto vlanáril ďalšiu aj na moju ruku a ešte stále sa mi chce od nadšenia poskakovať, keď na to myslím.

„Kto má také šťastie?“ 

Nevedela som.




Tie chvíle si stále privolávam, vychutnávam si ich, keď sa ukladám spať aj keď sa sprchujem. Usmievam sa pri spomienke na to, ako sme sa brodili vysokou trávou k lesu, ako som v ňom podvedome hľadala huby napriek tomu, že bolo už dlho veľmi sucho a ako Z. odložil z cesty celý strom, aby sme mohli pokračovať v prechádzke po lesnej cestičke. Po tomto heroickom čine bol tuším trošku sklamaný, keď som povedala, že v týchto lesoch pravdepodobne nestretneme žiadneho medveďa. Prezerám si fotky nami vytvorenej hrádze a skoro cítim, ako ma otláčali kamene na chodidlách, keď sme sa pustili naboso dolu riekou. Čistou vodou sa stále okolo nás motali kopy maličkých žubrienok.

Kým kráčam rannou Bratislavou, prehrávam si náš šepot v izbe z dreva a kúsok Oravy sa mi nepokojne vrtí vo vrecku.

 Pseudoblog

10 1 0 0 7

Komentuj

3 komenty k blogu