Ja som medzitým našla iný byt. Tu ma majiteľka pred obhliadkou nechala takmer hodinu čakať a odmietala priznať, že na mňa zabudla. Vraj sa zdržali so synom na futbale a už je na ceste. Prišla po vyše 50tich minútach autom s malackými značkami a keď som sa opýtala synátora, či aspoň vyhrali, nevedel, čo hrali. Pani ma 40 minút vypočúvala akoby ma chcela poveriť riadením Európskej centrálnej banky. Zajtra dohodneme detaily, bla bla. Nastáva moment odmietnutia od slečny programátorky, takže rýchlo píšem ďalšej, ktorá absolvovala obhliadku, či má ešte záujem. Má, izbu berie. Prichádza „zajtra“ a dohadovanie detailov. Detaily sú, že pani byt vlastne sľúbila už jednému pánovi. Aha.
O pár dní sa mám sťahovať, nová nájomníčka stále otravuje s rozmermi postele a počtom menštruácií, ktoré je na nej vidieť a ja nechcem byť človek-hnus, ktorý jej skazí plány len preto, že ma zase niekto zrušil. Rýchlo hľadám ďalší byt a zázračne nájdem celkom pekný bytík, kam sa zmestíme dvaja. Budeme sa mať kde poprechádzať, lebo okolie je tam super a majiteľ je najsolídnejší človek na svete. Zmluva je podpísaná. Moja. Ale nie zmluva na moju starú izbu. Sťahovať sa máme o dva dni a moja náhrada mi píše, že chichi nesťahuje sa, ale určite si to rýchlo poriešim. No... určite.
Za dva dni som ďalšiu náhradu naozaj neporiešila a toto je teda návod, ako prísť o 300-eurový depozit. Pri preberaní kľúčov sme sa na tom všetkom aj s majiteľom nášho nového „doma“ tragicky zasmiali a jemu ma prišlo po tom všetkom tak ľúto, že mi navrhol na prvý mesiac zľavu a stiahol mi niečo z nájmu. Sedeli sme na terase čínskej reštaurácie, čudné mäsové cucky už mu chladli na tanieri a mne na práve podpísaný preberací protokol kvapli od dojatia dve slzy. V poslednej dobe sa všeobecne u ľudí stretávam len s naťahovaním, odriekavaním, ošklbávaním, neochotou a nevľúdnosťou, takže keď mi pán povedal, že mi chce aspoň trošku pomôcť a dopíšeme do zmluvy nižší nájom na prvý mesiac, nevedela som tie slzy zadržať. Potom sa dva dni neozýval, ale mne bolo už skoro jedno, či mi tú zľavu dá alebo na to zabudne. K obnove nádeje v ľudstvo mi stačila jeho ochota a spoluúčasť. Nakoniec poslal upravenú zmluvu, zľavu mi naozaj dal a ja mám zas na revanš prichystané niečo na jeho bolesti chrbta. V mysli sa k tomu občas vraciam a vravím si, že takých ľudí je fakt málo, hlavne ak ide o pomoc súvisiacu s peniazmi a nie je to charita osvetlená reflektormi. Strata depozitu teda bolí o niečo menej a po desiatich dňoch v novom byte ma napĺňa čisté šťastie.
Vybaľovanie tisícich vriec a škatúľ, umývanie okien a upratovanie zabralo popri práci niekoľko dní. Bez internetu. Takže sme počúvali gramofón a našli sme cez mobil super rádio, kde nik nekecá a hrá sa tam dobrá hudba (alebo sme mali len šťastie), rozprávali sme sa a myslím, že ostaneme pri konzumácii jedla bez seriálu. Dokúpila som veľa pekných potrebností do bytu, od vkusných tanierov a rozkošných pohárov až po mäkké uteráky a milión čistiacich prostriedkov. Každý deň sa teším domov, lebo viem, že tam bude Z. a každé ráno ho budím pohladením. Večer mi vždy zreferuje, čo nové vyzistil o susedoch a smejeme sa spolu, keď jeden z nich stratí v mierne podnapitom stave cestou papuču. Páči sa mi, že keď Z. počuje výťah, uteká k dverám a čaká ma, že keď vstupujem do bytu, niečo v ňom vonia, svieti sa nad sporákom a on nemá tričko. Najradšej mám, keď niečo chystá na večeru. Kým sa vyzúvam, snaží sa tváriť skromne a zároveň sa usmieva. Chce sa mi vtedy nahlas smiať od radosti, lebo to je čistý pocit domova. Niekde vnútri vo mne odrazu všetko hrá, šumí tam pokojné nočné more, pohládza mi brehy a jemne osviežuje unavené nohy. Sedím na barovej stoličke a takmer zabúdam na boľavú pätu. Len z okna pozorujem posledné ružové slnečné odlesky na hladine jazera a ďakujem za šťastie, ktoré mi práve podáva večeru.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sianagirl245
9. 7.júla 2020 21:11
Napíš svoj komentár